Tvorba

September 11th, 2010

Nikolaj Vasilievič Gogoľ žil a tvoril v prvej polovici 19. storočia a jeho dielo je klasikou, ktorá má dodnes aktuálny odkaz. No Gogoľ nebol zázračným dieťaťom, nepísal ľahko a nie všetko, čo napísal sa podarilo. Najlepšie námety mu poradil jeho priateľ, spisovateľ, Alexander Puškin.
Gogoľove prvé autorské pokusy sa udiali na strednej škole, kde prispieval
   do literárneho časopisu. Zachovali sa len dve básne, o ostatných sa vie iba zo spomienok spolužiakov. Balada Dve rybky, v ktorej dojímavo spodobuje svoje detstvo i osud nešťastného brata Ivana, poéma Rusko pod tatárskym jarmom, tragédia Zbojníci, satira na nižynských obyvateľov Niečo o Nižyne alebo Na hlupákov sa zákon nevzťahuje sú ukážkami jeho rannej tvorby. Svedectvom jeho všestranných záujmov je Kniha o všeličom možnom, alebo príručná encyklopédia, takmer päťstostránkový denník s vlastnými ilustráciami, do ktorého si zapisoval a encyklopedicky triedil údaje z najrozličnejších oblastí – architektúra, ukrajinské ľudové zvyky, povery.
V roku 1829 publikoval svoju prvú epickú báseň. Bol to prepadák. Gogoľ sám radšej skúpil celý náklad a spálil ho. 
V roku 1831 poslúchol radu Puškina a svoje námety začal hľadať v prostredí, ktoré dobre poznal, v ukrajinskej dedine. Celkovo prevažnú časť Gogoľovej tvorby tvoria poviedky. 
Večery na dykaňskom laze(1832) – cyklus poviedok, reálne dedinské prostredie sa v nich prepletá s fantastikou ľudových rozprávok, legiend
        a povier. 
Petrohradské poviedky(1835) – cyklus poviedok, v dnes čítankových príbehoch vykreslil útrapy ponižovaných a bezmocných „malých“ ľudí. Je to súbor poviedok s motívmi zo života hlavného mesta. 
Poviedka Plášť je príbehom Akakija Akakieviča, malého ruského úradníčka, ktorým pre nízke postavenie všetci pohŕdajú. Akakij si len s veľkými tažkosťami našetrí peniaze na nový plášť. Na ulici ho však zbijú a plášť mu ukradnú. Akakij volá nadarmo po spravodlivosti a umiera. V meste sa však objaví prízrak, ktorý bohatým ľudom kradne plášte, a tak sa mstí za svoje poníženie. Poviedka nastoľuje problém sociálnej nespravodlivosti a stavovskej nerovnosti. 
Hrdinami poviedky Nevský prospekt sú poručík Pirogov a maliar Piskariov, ktorí sa na Nevskom prospekte zoznámia s dvoma krásnymi ženami. Potom sa rozchádzajú. Umelec sa zamiluje do jednej zo žien, no z nežnej krásky sa vykľuje prostitútka. Sklamaný ukončí svoj život samovraždou. Poručík Pirogov tiež dostal košom a chce sa zastreliť, no nakoniec na všetko zabudne
      a večer sa už zabáva v istom podniku. O Piskariovej smrti sa ani nedozvie. Autor na ľudských osudoch porovnáva rôzne charaktery. Hlavným motívom príbehu je rozpor medzi snom a skutočnosťou
„…všetko je klam, všetko je sen, všetko je iné ako sa zdá. Klame vo dne v noci tento Nevský prospekt…“ 1            
Zápisky blázna – hrdinom príbehu je Popriščin, ktorý si hľadá svoje miesto na tomto svete. Keďže Španielsko nemá kráľa, je presvedčený, že práve on je španielskym kráľom. Heslom poviedky môže byť ruské ľudové porekadlo „začal, skáče – končí, plače“ a to najmä preto, že na konci poviedky všetko komické vyznieva tragicky. Je to posmešok nad úbohým životom úbohého človeka, príbeh choromyseľného, ktorého blúznenie vzbudzuje smiech i trpkosť súčasne.  
Portrét – hlavnou postavou poviedky je maliar Čertkov, ktorý si získa slávu a uznanie tým, že podplatí novinára peniazmi, ktoré nájde v ráme starého portrétu.
Knižka Mirhorod(1835) obsahuje poviedky Vij, Starosvetskí statkári a Ako sa Ivan Ivanovič a Ivan Nikiforovič rozkmotrili – opisujú život súvekých maloruských kúrií, s ich ospanlivosťou aj nezmyselnými hádkami.
Historická novela Taras Buľba predstavuje veľkú tému národného odboja ukrajinských kozákov proti poľskej šľachte. Dej sa začína stretnutím starého Buľbu so svojimi synmi, Andrijom a Ostapom, ktorí sa vracajú zo štúdií. Synovia pobudnú doma iba jednu noc a napriek matkinmu žiaľu a proseniu odchádzajú spolu s otcom do boja. Buľba je pyšný na svojho staršieho syna Ostapa, ktorý je rovnako statočný ako jeho otec a nadovšetko miluje svoju vlasť, zatiaľ čo mladší syn Andrij sa zamiluje do krásnej poľskej šľachtičnej. Kvôli nej zradí svoju vlasť a pridá sa k Poliakom. Je popravený rukou vlastného otca. Ostap padá do zajatia, no umiera hrdinskou smrťou
„A zahynul kozák! Stratený je pre celé rytierske kozáctvo! Viac neuzrie ani Záporožie, ani otcovské dvorce svoje, ani chrám boží! Ukrajina tiež neuvidí najchrabrejšie zo svojich detí, ktoré sa postavilo na jej ochranu.“ 2
Taras Buľba je takisto popravený – upália ho. Hlavným predmetom poviedky sú hrdinské činy Tarasa, Ostapa a ostatných vojakov, Andrijova láska a smrť pred nimi ustupujú.
Svoju najslávnejšiu hru Revízor predstavil Gogoľ v roku 1836. Je to komédia v piatich dejstvách. V zapadnutom gubernskom mestečku sa začnú šíriť reči o inkognito návšteve revízora. Keďže korupcia a úplatkárstvo v mestečku prekvitajú, všetci sa návštevy obávajú a začnú robiť potrebné opatrenia. Do mestečka prichádza mladý úradník Chlestakov, ktorý sa ihneď prispôsobí danej situácii a začne z nej ťažiť vo všetkých smeroch. Ochotne sa nechá od všetkých podplatiť a v pravú chvíľu zmizne aj s peniazmi z mesta. Všetko sa končí príchodom pravého revízora do mesta. Táto hra vyvolala verejné pobúrenie. Na jej premiére bol aj cár a vyjadril sa o nej takto: „Hmm, aká hra! Napáda každého a zo všetkých najviac mňa!“
Gogoľ napísal aj niekoľko ďaľších hier, napríklad trojdejstvovú satirickú hru Ženba alebo komédiu Hráči.
Spisy(1842) – priniesli mu slávu, boli to väčšinou už skôr zverejnené, ale teraz hlbšie prepracované diela, ako napríklad Taras Buľba alebo definitívne znenie Revízora so známym oslovením obecenstva „Čomu sa rehocete, čo? Sami sebe sa rehocete!“
Vybrané miesta z listov priateľom(1847) – kniha svedčí o autorovej kríze, vydal ju z obavy, že nebude mať dosť síl napísať sľubovaný druhý diel Mŕtvych duší. I keď bola podstatne skrátená cenzúrou, po jej vydaní sa od Gogoľa odvrátili mnohí radikáli.
V roku 1835 v Ríme sa Gogoľ napokon podujal napísať aj svoje najznámejšie dielo, román Mŕtve duše, ktorých námet mu opäť poradil Puškin. Aj napriek tomu, že ju autor ešte  
nedopísanú, krátko pred svojou smrťou zavrhol, kniha bola prijatá s nadšením ako satira na vtedajšie pomery.
Práve od Gogoľa sa datuje trvalé dominantné postavenie prózy v ruskej klasickej literatúre. Predovšetkým však zameral ruskú literatúru na všedný život a obrátil jej pozornosť k úbohým a biednym ľuďom a ich utrpeniu.