Formálny rozbor

Mŕtve duše začal Gogoľ písať na jeseň roku 1835. Prvý diel dopísal o šesť rokov a druhý o štyri roky neskôr. Druhý diel, ale nestále spaľoval a znovu písal až ho naposledy spálil desať dní pred smrťou a uchovali sa iba útržky. Doposiaľ, ale existujú dohady, že sa nachádzajú v súkromných zbierkach. Toto dielo písal na podnet Puškina. Odohráva sa v devätnástom storočí na vidieku.
Je to pikarestný román v kriticko-realistickom duchu. Je považovaný za počiatok kriticko-realistického románu. Nachádza sa tam satira na dobové pomery a hlavne na statkárov.
Nachádzajú sa tu i lyrické vložky. Kvôli nim nazval Gogoľ toto dielo poémou. Sú časté a veľmi emocionálne a patetické. Do deja sú mnohokrát vsadené bez zjavnej logickej príčiny alebo dejovej motivácie. Gogoľ kladie dôraz na zovňajšok, čím chce priblížiť vnútro postáv. Príkladom sú dlhočizné opisy dedín statkárov pomocou čoho vieme rozoznať povahu jednotlivých postáv. Lyrické časti obsahujú aj úvahy o Rusku, ktoré prehlbujú podstatu knihy.
Postáv je mnoho a ani jedna sa počas diela nemení, ale vstupuje už sformovaná.
Gogoľ mal v úmysle napísať trojdielny román podľa vzoru Aligieriho Božskej komédie. Tri diely mali predstavovať peklo, očistec a raj. Napísal iba dva diely z čoho len prvý diel je kompletný. Tretí diel nezačal ani písať. Prvý diel sa delí na jedenásť kapitol a druhý má štyri a jednu poslednú. V druhom diele chýbajú niektoré kapitoly.
Príbeh sa skladá z monológov a hlavne dialógov, čiže používa priamu reč. Medzi tieto je poprepletaná reč autora, ktorý slúži ako rozprávač. Do deja vsúva myšlienky, ktorými chce poskytnúť čitateľovi, ale je jasné, že postavy by ich neboli nikdy schopné. Všetko je väčšinou v súvetiach.
Gogoľ používa opisy(aj umelecké), úvahy(autora i postáv). Jazyk je veľmi široký od vulgarizmov (Nozdriov), typického sedliackeho jazyka(Sobakevič) až po jazyk vyššej vrstvy(Ulinka s otcom).