Nikolaj Vasiljevič Gogoľ

Gogoľ, ktorý je považovaný za vynikajúceho spisovateľa 30. až 40. rokov devätnásteho storočia, sa narodil 20.3. 1809 na ukrajinskej usadlosti Soročinec neďaleko mesta Mirhorod. Keď sa narodil volal sa Nikolaj Janovskij, neskôr začal používať meno Gogoľ, ktoré používal už jeho dedo, aby zdôraznil kozácky pôvod. Pochádzal z rodiny stredných statkárov. Jeho otec bol spisovateľom a divadelníkom. Matka bola hlboko veriaca, ale veľmi nepraktická žena, ktorá po smrti manžela len veľmi ťažko udržiavala statok.
Gogoľ absolvoval dvojročné napolo súkromné vzdelanie v Poltave. Neskôr študoval v rokoch 1821-1828 na vcelku dobrom gymnáziu v Nežine. Nemal síce nadpriemerné študijné výsledky, ale už v tomto období sa uňho prejavoval literárny i herecký talent a pomýšľal na verejne prospešnú právnickú činnosť.
Tomuto sa chcel venovať i po príchode do Petrohradu ako dvadsaťročný. V tom istom roku napísal, pod pseudonymom V. Alov, sentimentálnu idylu
Gans Kjuchelgarten
, ktorá zožala veľký neúspech. Po tomto bol Gogoľ natoľko zahanbený, že vykúpil všetky nepredané výtlačky a zničil ich.
V Petrohrade nemohol nájsť žiadne miesto,tak sa pokúsil o útek, možno až do Ameriky, ktorý však skončil v Nemecku. Po návrate pracoval istý čas (1829-1831) ako úradník v ekonomickom inštitúte kde sa rozpadali jeho naivné predstavy o pomoci vlasti v tejto oblasti. Neúspechom sa končia i jeho divadelné snahy. Pracoval aj ako dejepisár na dievčenskej škole.
Zlom pre Gogoľa nastal po zoznámení s Puškinom. Ten mu poradil, aby napísal niečo z prostredia, ktoré mu je dobre známe, ukrajinský vidiek. A tak vznikli v rokoch 1831-32 jeho prvé poviedky
Večery na laze neďaleko Dikaňky, ktoré boli na prvotinu neobvykle zrelé. Toto dielo ani nie sú poviedky v pravom zmysle slova, ale krátke prózičky o historkách rozprávaných sedliakmi schádzajúcimi sa u včelára. Včelár tu vystupuje ako sprostredkovateľ medzi autorom a čitateľom, ktorý uvádza každý diel predhovorom, navodzuje dialóg a priamo i nepriamo komentuje jednotlivé príbehy. V celej knihe sa dostáva do popredia predstava aktívneho a múdreho ľudového spoločenstva v ktorom sa odrážajú duchovné a mravné hodnoty. Večery signalizujú záujem vtedajšej doby o život a mravy prostého ľudu neskazeného mestskou spoločnosťou.
Po úspechu tejto knihy vydal Gogoľ ďalšie poviedky s názvom
Mirhorod, ktoré boli autorom charakterizované ako pokračovanie Večerov. Autor tu už nepoužil rozprávača, ale príbehy rozpráva sám buď neutrálne alebo občas sám vstupuje do deja. V tomto diele sa prejavila na poviedkach hlavne rôznorodosť Gogoľovho talentu.
Pomoc priateľov a literárne úspechy mu umožnili, aby sa od roku 1833 venoval vedeckej činnosti a v roku 1834 dokonca nastúpil ako docent všeobecných dejín na petrohradskú univerzitu. Na tomto mieste vydržal iba rok a to hlavne kvôli svojej podivínskej a ťažko prispôsobivej povahe. Od tejto doby sa stáva voľným spisovateľom.
V cykle
Petrohradské poviedky (Peterburské poviedky) rozpráva o životoch nenápadných ľudí, túžiacich niečo dosiahnúť. Tri z týchto poviedok, Nevská trieda, Bláznove zápisky a Podobizeň, vyšli roku 1835 v knihe Arabesky. Poviedka Nos bola vydaná o rok neskôr a jeho najznámejšia malá próza Plášť až roku 1842. Vo všetkých týchto poviedkach je Petrohrad zobrazený, ako križovatka osudov hrdinov, ktorí prežívajú vlny smútku a nepochopenia.
Nevská trieda predstavuje kontrast medzi snom a skutočnosťou. Prelínajú sa tu dva milostné príbehy. Jeden z nich je tragický, kde je hlavným hrdinom maliar Piskareto a druhý komický o poručíkovi Pirogovi. Ani jeden z nich nakoniec neskončí so svojou láskou. Rozdiel je ale v ich pohľade na vec. Piskareto nezvládne stret s poznaním, že jeho vyvolená je prostitútka a pomocou drog o nej v snoch blúzni. Jeho osud sa končí smrťou. Naopak Pirog je po neúspechu so svojou vyvolenou pripravený hľadať nové rozptýlenia na večierkoch.
Poviedku
Podobizeň Gogoľ po naliehaní Belinského prerobil. Rozdiel bol hlavne v tom, že v prvom vydaní je maliar Čartkov posadnutý démonom. V prerobenej verzii podľahol moci peňazí.
Najviac vyostril rozpor človeka a sveta v 
Bláznových zápiskoch. Celé dielo je štylizované do denných zápiskov úradníka Popriščina. Jeho platonická láska k prednostovej dcére a zistenie, že dáva prednosť bohatšej partii, ho privedie k bláznovstvu. Vo svojich bláznivých predstavách si najskôr myslí, že počuje rozhovory dvoch feniek a nakoniec sa považuje za španielskeho kráľa. Komickosť týchto situácii končí vo chvíli keď si v blázinci uvedomuje kto je a upadá do samodeštruktývnych myšlienok.
 
                               „Mesiac urobil nejaký chromý stolár a ako vidíte, ten idiot nemal o Mesiacoch ani šajnu. Vzal si kreozotový povraz a trochu dreveného oleja a to urobilo taký strašný zápach po celej Zemi, že ste si museli držať nos. Druhý dôvod, prečo je Mesiac tak nežne okrúhly  je to, že ľudia na ňom už nemohli žiť a tak jediné čo tam žije, sú nosy. Preto ani svoje nosy nemôžeme vidieť – sú všetky na Mesiaci.“ 2

Grotesknú podobu má novela
Nos. Hlavný hrdina, prisťahovalec Kovaljov, prichádza do Petrohradu, aby si našiel bohatú nevestu a zaradil sa tak do vyššej spoločnosti. Jedného dňa sa zobúdza bez nosa a uvedomuje si aký spoločenský úpadok to preňho bude znamenať. Jeho nos si zatiaľ chodí po Petrohrade a získava vyššie postavenie o akom sa kedy Kovaljovy mohlo snívať. Nereaguje na jeho prosby, aby sa vrátil až sa jedného dňa opäť objaví na jeho tvári. Celý príbeh je poprepletaný mnohými anekdotami, skryto na niečo poukazujúcimi, kvôli možnej cenzúre.
V
Plášti, poslednej z poviedok je hlavným hrdinom nešťastný Akakij Akakilevič Bašmačkin. Je to malý úradník, ktorý si za posledné peniaze kúpi drahú pušku. Jeho nešťastie nastane vo chvíli keď ju stratí. Po tejto rane osudu začne Bašmačkin upadať do depresií a núdza ho prinúti ukradnúť plášť. Je odsúdený a na koniec zomiera. V príbehu je jasne badateľná kritika systému a bezmocnosť človeka.  
K Petrohradským poviedkam býva obvykle priraďovaná aj krátka próza
Kočiarik(1835-1836), i keď sa neodohráva v Petrohrade, ale na vidieku. Bola inšpirovaná, tak ako väčšina jeho poviedok, historkou jedného z jeho známych. Rozpráva o chválenkárskom statkárovi, ktorý pozval dôstojníkov pozrieť si jeho nový luxusný koč. Po tom, ako sa opil pravdaže na všetko zabudol. Keď uvidí prichádzať svojich hostí narýchlo sa v spodnom prádle skryje do koča. Tam ho, ale na nešťastie objavia jeho hostia. Dej tohto Gogoľovho diela je síce nenáročný, avšak popretkávaný kritikou na šľachtu i dôstojníkov. Vo všetkých Gogoľových drobných prózach môžeme nájsť spoločné črty. Príbehy sa vždy odohrávali v Rusku a vystupovali v nich obyčajní ľudia na rôznych spoločenských stupňoch. Svoje postavy opisoval veľmi dôkladne, ale hlavne fyzicky. 
Gogoľ patril v tridsiatich rokoch medzi uznávaných autorov a priatelil sa s mnohými slávnymi hercami a spisovateľmi ako napríklad s Puškinom, ktorý mu poskytol námet na mnoho diel. Bol hlboko veriaci a roku 1844 podnikol cestu do “svätej zeme“.
Jednou zo sfér Gogoľovej tvorby boli aj drámy. Medzi ne patrili aj diela, ako
Rád svätého Vladimíra tretieho stupňa a Dramatické zlomky a jednotlivé aktovky.
Jeho prvou dokončenou celovečernou hrou bol
Revízor. Táto jeho najlepšia komédia bola napísaná roku 1835 a predvedená o rok neskôr v Petrohrade a potom v Moskve. Komédia pobavila istú časť publika, avšak druhá ju odsúdila. Táto príliš ostro satirická komédia pobúrila tých, ktorých sa týkala, mestských predstaviteľov. Kritizuje tu ich hrabivosť a úplatkárstvo. Celá komédia je o skorumpovanosti a všemožnej snahe získať vyššie postavenie. Taktiež tu môžeme vidieť, že strach z možného odhalenia je taký silný, že sa človek nechá vydierať i bezvýznamnými ľuďmi. Hlavnou postavou je policajný direktor Skvoznik Dmuchanovskij, ktorý sa domnieva, že obyčajný pomocník Chlestakov je revízor. Jemu táto úloha neprekáža a pomaly sa do nej vžíva a svojim suverénnym vystupovaním si získa celé mesto. Celá lož prepukne po jeho odchode a príchode pravého revízora. Vystupuje tu mnoho postáv, každá z nich je individuálnou osobnosťou. Po kritike tohto diela odchádza prestrašený a rozhorčený za hranice, kde pobudol viac než desaťročie. Pobudol na viacerých miestach, vo Francúzku, Švajčiarsku a Nemecku, ale hlavne v Ríme kde v pokoji tvorí.
Druhou Gogoľovou celovečernou drámou bola
Ženba. Prvá nedokončená verzia vyšla už v roku 1833, avšak konečnú postavu dostala až o deväť rokov neskôr. Prvá premiéra sa uskutočnila v Petrohrade, tá ale nebola úspešná. Hra sa dočkala úspechu o rok neskôr v Moskve. Dej sa točí okolo nie najmladšej kupcovej dcéry, Agáty Tichonovnej, túžiacej po svadbe. Záujem o ňu a hlavne o jej majetok prejavuje naraz päť pytačov. Kvôli postavám, ktoré nie sú ani pekné ani múdre vyznievajú celé pytačky dosť trápne. Agáta sa nakoniec rozhodne pre šľachtica Kočkareva. Ten však zo strachu, že stratí pohodlie vyskakuje z okna. Ženba je oveľa viac ako Revízor “komédiou mravov“. Komediálny ráz tejto hry Gogoľ dosahuje situačnou a jazykovou komikou.  
V roku 1842 uverejnil lyrický útvar s názvom
Rím, ktorý je veľkou odbočkou od jeho štýlu. Vyslovil v ňom svoje okúzlenie noblesou Ríma.  
V tomto období sa Gogoľ nemohol zbaviť melanchólie, pocitu samoty a smútku za Ruskom. Negatívne pocity uňho prevládali i na začiatku 40. rokov a to hlavne kvôli neúspechom na poly osobnom a pocitu nedostatku inšpirácie. Nepokoj u neho spôsobilo aj kolísanie medzi konzervatívnymi a pokrokovými názormi. Dúfal, že mu pomôže púť do Jeruzalema. Na tejto púti stretol fanatického kňaza a ten ho presvedčil, že jeho diela sú hriešne. Toto spôsobilo, že nedopísal druhý diel Mŕtvych duší.
V roku 1848 sa vrátil do Ruska. Tu pokračuje jeho neschopnosť vytvoriť nejaké literárne dielo a čím ďalej tým viac upadá do depresií a myšlienok, že všetky jeho diela boli len rúhaním sa bohu. Posledné roky svojho života prežil v Moskve, Petrohrade a Odese v záplave svojich pobožných myšlienok, ktoré občas prešli až do blúznivých stavov. Počas jedného z týchto stavov spálil skoro celý rukopis druhého dielu Mŕtvych duší. Na následky očisty, hladovaním, zomrel 4.marca 1852 v Moskve. Neskôr sa o jeho smrti viedli dohady a padol dokonca aj názor, že bol pochovaný zaživa.
Gogoľov život a názory sú plné rôznych dohadov a legiend. Všetko to pramenilo aj z jeho tajuplných výrokov v rôznych článkoch, dielach a korešpondencii. Zvláštny bol aj jeho vzťah k ženám a k Rusku, ktorý mu spôsoboval najväčšiu bolesť. Údajne jeho potlačovaná homosexualita bola jedným z dôvodov jeho kajania.
Úroveň jeho prác často nedosahovala priemer, ale napísal aj mnoho diel vďaka ktorým sa zaradil medzi svetových klasikov. Toto spôsobovalo návaly úspechov a neskôr neúspechov čo sa odrazilo aj na jeho duševnom nepokoji.