Charakteristika postáv

Prvý diel Mŕtvych duší je plný postáv. Márne by ste však hľadali postavu, ktorú môžeme nazvať kladnou. Hlavnou postavou je Čičikov. Vedľajších postáv je mnoho a v každej nájdeme minimálne jednu zlú vlastnosť.
Pavel Ivanovič Čičikov
Čičikov je hlavnou postavou Mŕtvych duší. Nemôžme ale povedať, že je to kladná postava. Bol to muž v stredných rokoch. Nebol veľmi atraktívny a mal aj dosť veľké brucho. Bol strednej postavy a obliekal sa moderne.
Jeho rodičia boli šľachtici. Keď sa narodil nepodobal sa na svojich rodičov. Žena čo pomáhala s pôrodom to opísala ruským príslovím:
„Nie je ani otec, ani mať, musel niekto pomáhať.” 3
Detstvo nemal príliš príjemné. Nemal žiadnych priateľov. Jeho život bol jednotvárny. Vždy tie isté otcove kázania a nuda v škole. Časom sa však všetko zmenilo. Jedného dňa ho otec zobral do mesta. Nechal ho u jednej svojej starej príbuznej. Na rozlúčku ho otec obohatil radou. Jej podstatou bolo, aby bol zadobre s učiteľmi, nezačínal si kamarátstva so spolužiakmi, výnimkou sú tí bohatší, nikdy nikoho nehosti, radšej nech jeho hostia a hlave nech šetrí medenák k medenáku. Pre jeho otca boli peniaze hodnotnejšia ako priateľstvá. A tak nastúpil do školy v meste.
Nebol vynikajúcim žiakom, ale bol usilovný a poriadny. Poctivo dodržiaval otcove rady a sporil kopejky. Bol šikovný a vo všeličom podnikal a znásoboval svoje peniažky. V škole bol učiteľom obľúbený, lebo ten si potrpel na ticho a nikto nesedel v lavici tichšie ako on. Čičikov vždy zistil ako sa zalíškať učiteľovi a podľa toho sa správal. Jeho hlavnou činnosťou nebolo sa učiť, ale poskytovať pomoc učiteľovi, podával mu čiapku, otváral mu dvere a hlave bol zakaždým úctivý. Toto jeho počínanie malo úspech a bol vždy vyznamenaný.
Po skončení školy mu zomrel otec a on zdedil biedne gazdovstvo, ktoré predal za 1000 rubľov. Jediné čo jeho otec vedel bolo radiť ako narábať s peniazmi. Čičikov teda ďalej šetril a šetril. Nemôžme ale povedať, že bol skúpi. Dôvodom prečo šetril, bola jeho túžba žiť v budúcnosti v blahobyte. Chcel mať pekný dom, hojné jedlo a užívať si našetrené peniaze.
Hneď po skončení školy sa ponáhľal robiť, aby mohol zarábať peniaze. Pretože nemal protekciu dostal iba malé miesto v úrade. Ale Čičikov sa nevzdal a pracoval tvrdo dňom i nocou. Do práce vkladal všetko, ale dal si záležať aj na svojom vzhľade. Vždy chodil dobre oblečený a upravený, čím sa líšil od ostatných úradníkov. Nikdy nepil a správal sa slušne a bol pravým opakom svojich kolegov. Jeho nadriadeného to ale neoslovilo, lebo to bol neoblomný človek. Akokoľvek sa mu Čičikov snažil ulahodiť, neuspel. Žiadne triky, ktoré pôsobili na jeho učiteľov v tomto prípade nepomohli. A tak to Čičikov skúsil cez jeho dcéru. Bola nesmierne škaredá, ale to ho neodradilo od jeho cieľa. Nadriadený sa potešil a každý predpokladal, že sa chystá svadba. Avšak všetko sa zmenilo keď mu prednosta vybavil dobré miesto. Čičikov sa v noci zbalil a prerušil s ním priateľské styky. Bol to človek, ktorý sa neštítil použiť aj nie veľmi morálne prostriedky na dosiahnutie svojho.  
Po čase získal ešte lepšie miesto v úrade. Bolo to v časoch keď prekvitalo úplatkárstvo. Pavel však bol aj tomto majstrom. Tváril sa, že i bez úplatku vec vybaví v dohľadnom čase. Človek však po týždňoch čakania pochopil, že to nie je také jednoduché. A v tomto momente získal Čičikov to čo chce.
Neskôr sa Čičikov dostal do komisie pre výstavbu akejsi dôležitej stavby. Stavba sa tiahla dlhé roky a jediné čo sa stavalo boli domy členov komisie. Toto bola dobrá doba pre Pavela. Už sa neuskromňoval, ale si naplno užíval svoje imanie. Najal si kuchára, obliekal sa vyberane a používal značkovú kozmetiku. Všetok blahobyt však skončil nástupom nového prednostu. Ten sa rozhodol tvrdo postihovať úplatkárov. Našiel v komisii plno nezrovnalostí a plno ľudí prišlo o prácu, medzi nimi aj Čičkov. A tak sa rozhodol začať odznova. Znova si všetko odriekal a šetril.
Jednou s hlavných Čičikových vlastností je fajnovosť. Všade udržiaval čistotu a v správaní ho nadovšetko urážala hrubosť. Vyprosil si taktiež každé urážlivé správanie podriadeného k nadriadenému. Od tohto sa odvíja i jeho správanie k ostatným. K osobám, ktoré nie sú postavením nad ním sa správa prirodzenejšie. K nadriadeným je oveľa zdvorilejší. Je teda aj veľmi pokrytecký a aby zapôsobil mení často svoj názor.
„Ak niekto pred ním použil trochu hrubší alebo neprístojný výraz, cítil sa nepríjemne. Ba vyprosil si aj akúkoľvek dôvernosť, ak len nešlo o vysokopostavenú osobu.” 4
Po všetkých úspechoch i neúspechoch sa Čičikov dostal na colnicu, kde pracoval ako financ. O tomto povolaní dlho sníval. Hlavným dôvodom bolo, že sa tam mohol dostať k mnohým veciam z dovozu. Zo začiatku bol najobávanejším colníkom v okolí. Nikto ho nedonútil zobrať úplatok a všetko prezrel neuveriteľne dokonalo. Zvesti o jeho profesionalite sa dostali na správne miesto a Pavel bol povýšený. Od tej chvíle mohol kontrolovať všetko čo prešlo cez colnicu. A to bol začiatok Čičikovho podnikania. Keď už si bol istý, že nikto nie je nad ním a nemôžu ho kontrolovať bral kvantum úplatkov. Toto mu prinieslo veľké množstvo peňazí. Jedinou chybou, ktorú urobil bolo, že mal na colnici komplica. Ten sa s ním raz pohádal a zo zlosti ho udal. Jemu to však uškodilo viac. Začalo sa vyšetrovanie a na všetko im prišli. Pre Čičikova bolo najhoršie, že mu zabavili všetok majetok. Svojou šikovnosťou a všetkými prostriedkami si však zaručil, že mu nejaké peniaze zostali.
„Niekde zapôsobil zdvorilým správaním, inde dojímavým slovom, niekomu zalichotil a pokurizoval, čo nikdy nemôže zaškodiť, inému zase šuchol primeraný peniaz, slova, celý prípad zaonačil aspoň tak, že hoci ho vyhodili, nemal takú hanbu ako jeho kolega, ba unikol aj pred trestným stíhaním.” 5
Jeho húževnatosť bola natoľko silná, že ani táto skúsenosť ho neodradila od toho, aby sa naďalej pokúšal zbohatnúť.
„A húževnatosť jeho povahy si naozaj zaslúži uznanie. Lebo ani po tom všetkom, čo by mohlo iného ak nie rovno zahubiť, tak aspoň naveky uzemniť a zmraziť, v našom hrdinovi obdivuhodná vášeň nevyhasla. Áno, žialil, zlostil sa, reptal proti celému svetu, búril sa voči nespravodlivosti osudu, rozhorčoval sa nad nespravodlivosťou, ale jednako sa nevzdával myšlienky začať odznova.” 6  
V tej dobe sa začala rozširovať možnosť dať svoj majetok a nevoľníkov do hypotéky. A v tomto momente skrsla v Čičikovej hlave skvelá myšlienka. Rozhodol sa, že bude kupovať nevoľníkov, ktorý sú už mŕtvy ale sú zapísaný ako živý. Neskôr ich dá do hypotéky a získa omnoho viac peňazí ako do toho vložil. To bol začiatok jeho ciest po ruskom vidieku. Zo začiatku sa chce so statkárom spriateliť a urobiť dobrý dojem aby potom dostal duše skôr darom ako kúpou. Tento jeho plán je veľmi premyslený ako všetky plány, ktoré vymyslel. Čičikov vždy nadmieru premýšľa kým sa do niečoho pustí a je trpezlivý, aby vyčkal na vhodnú chvíľu.
Tak ako každého aj Čičikova zasiahne láska. Pri havárii kočov na ceste k Sobakevičovi uvidí v druhom koči mladé dievča. Hlavné čo ho na nej zaujalo bola jej mladosť. Bola mu sympatická jej mladá neskazenosť, ktorú sa Čičikov domnieval, že v sebe má. Cit, ktorý ho pri pohľade zasiahol bol veľmi silný. Jeho rozvážna povaha a aj fakt, že bol už v stredných rokoch spôsobila, že nebol až tak zmietaný zožierajúcimi myšlienkami.
„ Nech je tak na Čičikovom mieste v tom čase nejaký dvadsaťročný mládenec, husár, študent alebo hocijaký mladý človek, ktorý ešte len vstupuje do života,- ó bože môj, čo všetko by sa v ňom prebudilo, rozhýbalo, ohlásilo! Ešte dlho by sa ako bez zmyslov zmieral na tom mieste, neprítomný pohľad upieral do diaľky a nepomyslel by na cestu, ani na výčitky a tresty, čo ho čakajú za oneskorenie, zabudol by na seba, na povinnosti, na celý svet i na všetko, čo len v ňom je. Lenže náš hrdina bol v strednom veku a mal prezieravú, rozvážnu povahu.Aj on sa zamyslel, ale myšlienky, čo ho unášali, neboli také vzletné, skôr vecné, ba až opodstatnené.”7
Svoju lásku uvidí opäť na plese v meste kde sa dozvie, že je to gubernátorova dcéra. Jeho správanie v jej blízkosti vôbec nie je hodné je ho veku. V skutočnosti ani nezodpovedá jeho povahe. On vie vždy, čo má hovoriť a ako sa správať, aby urobil dobrý dojem. Keď je, ale pri gubernátorovej dcére nevie sa správať tak elegantne ako inokedy. I jeho sebavedomie akoby sa prepadlo pod zem. Zrazu je z neho plachý mládenec.
V meste nemá núdzu o priazeň dám a to hlavne po tom ako je celé mesto presvedčené, že je milionár. Ich priazeň však stratí hneď potom, ako sa venuje iba gubernátorovej dcére. Jemu na tom, ale ani príliš nezáleží.
Všetko čo Čičikov robí má jeden ciel. Je to človek, ktorému záleží na blahu Ruska. Potom ako si zarobí peniaze chce kúpiť statok a robiť na ňom. Je presvedčený, že týmto pomôže zveľaďovaniu Ruska. Dokonalým vzorom je pre neho Kostanžogolo. Je ním priam fascinovaný. Predovšetkým jeho schopnosťou zarobiť na všetkom. Nepočúva ale jeho radu, že človek musí začať od začiatku, aby bol bohatý. Čičikov chce zbohatnúť až príliš rýchlo čo sa mu často vypomstí. Do jeho snu ešte patrí bezchybná manželka a plno detí. Čičikov sa nadovšetko strachuje o svoje deti. Vždy keď príde o peniaze jedným z dôvodov , že je smutný sú jeho deti. Bojí sa, že im nebude mať čo nechať i keď ešte nijaké deti nemá.
             Manilov
Manilov je jedným zo statkárov, ktorý robia obchody a Čičikovom.
Bol urastený, s belavými vlasmi, modrými očami a príjemnými črtami tváre. Vďaka tomu vyzeral na prvý pohľad veľmi priateľsky a roztomilo. Dokonca i jeho úsmev bol príťažlivý.
Vedel si nájsť dobre priateľov, pretože každý si po rozhovore s ním pomyslel, že je to veľmi milý človek.
Druhý dojem z neho je ale dosť iný. Človek sa s ním po čase začne nudiť. Nikdy od neho nemôžme čakať nejaké prudké slovo, ktoré občas vidieť u každého ak príde reč na jeho vášeň. U Manilova túto vášeň nikdy nenájdete, aj keby ste sa snažili.
 „ Je druh ľudí, o ktorých sa povie, že sú, akí sú, ani takí, ani onakí, alebo porekadla nemastní, neslaní. Najskôr medzi tých by sa mohol zaradiť.” 8
„Slovom, každý má čosi osobité, iba u Manilova o ničom takom ani stopy.”9
Doma mu väčšinou zaberá čas rozmýšľanie. Nikto nevie o čom premýšľal, ale o statku to určite nebolo. Plány mal občas veľmi tvorivé, to mu nemôžme odoprieť. To je, ale jediné na čo sa zmôže. Je to človek, ktorý nie je schopný reálneho činu. Všetko do čoho sa pustil zostalo nedokončené, od zariadenia domu až po rozčítanú knihu. Zo začiatku zariaďuje veci veľmi precízne, ďalej sa to ale nikdy nedostane. Preto môžeme na jeho veciach vidieť veľký kontrast medzi dokonalosťou a hrôzou. A aj kvôli tomuto Manilov statok nefunguje práve najlepšie. Pochybných je mnoho vecí, slúžka kradne, sluhovia pijú. Toto však ani za mak netrápi Manilova.
„V jeho pracovni stále ležala jedna knižka, ktorú vytrvalo čítal už dva roky, so záložkou na štrnástej strane.” 10
Jednou z vlastností, ktorú u neho človek z počiatku považuje za roztomilosť je prílišná sentimentálnosť. Tá sa prejavuje aj vo vzťahu v jeho manželstve. Ich vzťah je aj po rokoch taký, ako na začiatku. Nazývajú sa nežnými menami, chystajú si darčeky a pravdaže nechýbajú ani dlhočizné bozky. I k svojim hosťom sa správa zvláštne. Nešetrí pochvalami a najsladšími slovami aké môže človek vymyslieť. 
„-Ale viete, milý náš hosť, -ozval sa Manilov a vyčaril na tvári výraz ani nie sladký, ale priam sirupový, asi ako medicína, ktorú šikovný praktický lekár, aby ulahodil pacientovi, nadmieru osladí.” 11
Čičikova ponuka na kúpu u neho vyvolá veľmi divný pocit. Nevie či žartoval alebo sa zbláznil. Neskôr, keď pochopí, že to Čičikov myslí vážne nevoľníkov mu prepustí zadarmo. Na ukážku svojho úprimného priateľstva zaplatí i súdne trovy.
Manilov je človek, ktorý sa veľmi pozdáva Čičikovi, nielen kvôli prepusteniu duší, ale aj svojim líškavým správaním. Svojou sladkosťou Manilov u Čičikova vsadil na tú správnu kartu.  
Sobakevič
Sobakevič je veľký a nešikovný chlap, vzhľadom dosť pripomínajúcim medveďa. Je neohrabaný a črty jeho tváre sú veľmi nedokonalé. Je o ňom všeobecne známe, že každému stúpa na nohy.
„Isteže, vieme, že na svete je dosť tvári, ktoré príroda vytvorila bez dlhého uvažovania, nepoužila nijaké jemné nástroje, ako pilníky, dlátka, nebožiec, ale tesala iba nahrubo; zahnala sa sekerou a bol z toho nos, zahnala sa druhý, vznikli pery, veľkým vrtákom vylúpila oči, nič neohobľovala, a len vystrčila na boží svet so slovami: Ži si!” 12
Jeho vzhľad odráža aj celý jeho dom. Všetko od nábytku po drozda v klietke sa mu svojou nemotornosťou a váhou podobá. I na obrazoch v izbe sú veľký a silný ľudia.
„Pravdepodobne domáci pán, sám mocný a zdravý, chcel, aby aj jeho izbu krášlili rovnako mocní a zdraví ľudia.” 13
Ľudí Sobakevič nemá veľmi rád. Vyjadruje sa o nich bezohľadne a hrubiánsky. V celom meste sa nenájde človek, ktorý by mu vyhovoval a ktorého by chválil. S Manilovom sú v tomto ohľade úplne rozdielny. Zatiaľ čo Manilov každého chváli a je s ním zadobre, Sobakevič vie iba kritizovať. Hlavne pre túto svoju vlastnosť nie je obľúbený. 
„Dobre ich poznám, každého jedného. Všetci sú to oplani, celé mesto je také. Oplan vedľa oplana a s oplanom na čele. Judáši sú to! Jediný slušný človek medzi nimi je, namojdušu, prokurátor, ale ak mám byť k vám úprimný, aj to je sviňa.” 14
Sobakevič je odporcom všetkého nového. S novou myšlienkou uňho nikdy neprerazíte. Pridržiava sa starých princípov a nové nikdy neprijme.
„Dokola vytrubujú, vraj osveta, osveta, a celá osveta je humbug.” 15
Pri kúpe duší Čičikov zistí, že je to veľký vydriduch a ťažko sa s ním dohodne. Nakoniec mu nevoľníkov predá za 3 ruble. Pavel ho nemá príliš v láske. Nevie ako má reagovať na jeho večné kritizovanie každého, ktorý sa mu čo i len trochu pozdáva.
Sobakevič je jednoznačne záporná postava. Na všetko sa pozerá iba z praktickej stránky. Nie je preňho dôležité či je niečo krásne, hlavné je, že je to na niečo dobré. Väčšinou dbá hlavne na dobré jedlo. Tam tiež neexperimentuje a jedlo musí byť iba na nasýtenie. V tomto sa podstatne líši od Manilova. Manilov je fajnovejší a v hostinci si vždy objedná mnoho druhov jedál a ochutná z každého. Sobakevič má pred sebou vždy iba jedno jedlo a to zje až do posledného kúska.
Pľuškin
Pľuškinova dedina odráža, to, aký je. Všetko je na rozpadnutie, chátravie a je spustnuté. Jeho tvár pripomínala tvár chudobného starca a celý je akoby scvrknutý. Najhoršie na ňom je jeho oblečenie. Všetko je mastné, roztrhané a špinavé.
„Slovom, ak by ho bol Čičikov v takejto paráde uvidel niekde pri kostolných dverách, pravdepodobne by mu bol hodil päták.” 16
Jeho dom i celý statok je preplnený zbytočnými vecami, ktoré v živote nepoužije. Nikdy nič nevyhodí, všetko si odkladá. Denne chodí po dedine a zbiera všetky odhodené
i neodhodené veci. V jeho dome by ste našli všetko. Každý zlomený gombík či zdrap papiera si musí nechať.
Kedysi to uňho nebolo tak ako dnes. Mal ženu, deti a všetko pulzovalo tak, ako sa patrí. Hostia k nemu radi chodili po radu a jeho žena bola vychýrená hostiteľka. Po smrti jeho ženy sa, ale stal skúpim a podozrievavým. A to hlavne voči dcére Alexandre Stepanovne. Tá od neho utiekla s nadporučíkom, lebo dobre vedela, že jej otec nemá ráddôstojníkov.
Po tom čo odišla jeho dcéra statok začal ešte viac upadať. Po čase mu odišiel syn do vojska a druhá dcéra zomrela. Od tej chvíle žil Pľuškin v dome sám. Dňom čo dňom upadal a mizli i posledné zvyšky citu, ktoré v ňom boli.
„Samotársky život znamenal hojnú potravu pre skúposť, ktorá, ako vieme, má vlčí hlad a čím viac požerie, tým je nenásytnejšia.” 17
Rok čo rok upadal a jeho skúposť sa prehlbovala. Nevedel sa dohodnúť ani s kupcami a tak mu všetok tovar zostával na statku. Pľuškin proste šetril na všetkom. Je až priam otrasným príkladom toho, kam môže lakomosť človeka dohnať.
Alexandra ho prišla ešte dvakrát pozrieť aj so svojim synom. Hlavným cieľom jej návštevy bolo vymámiť od neho nejaké peniaze, to však nebolo možné. Pľuškin si zobral vnuka na kolená, pohral sa s ním a obdaril ho malou gombičkou.
„Pľuškin jej napokon odpustil a vnúčikovi obetoval na hranie akúsi gombičku, čo ležala na stole, ale ona nedostala ani haliera.” 18
Čičikov s ním spravil rýchli obchod. Pľuškin mu duše prepustil pod podmienkou, že zaplatí všetky výdavky. Ako z človeka má z neho divný pocit. Jeho zjav je taký hrozný, že sa nezmôže na nič iné iba ho ľutovať.
Nozdriov
Nozdriov je počerný typ s čiernymi vlasmi a stredne urastenej postavy. Celý prekypoval zdravím, tvár mal sviežu s červenými lícami a bielymi zubami. Jednoducho povedané bol to švihák.
Jeho statok je pekný s mnohými psami a koňmi. Keď o statku ale rozpráva Nozdriov zdá sa byť všetko stokrát krajšie a lepšie. Rád sa svojim statkom chváli a do najmenších detailov ho poukazuje každej návšteve.
Na prvý pohľad je to hodne sympatický človek plný elánu a činorodej aktivity. S ľuďmi si často tyká i bez toho, aby ho k tomu podnietili. Ku každému, koho niekedy videl sa správa akoby boli starí priatelia. Jeho priateľstvá trvajú vždy naveky. To mu však nebráni hocikedy sa s priateľmi pobiť. A na druhý deň sa opäť tvárí, že sa nič nestalo.
Nozdriov má síce 35 rokov, ale správa sa ako dvadsaťročný. Nezmenila ho ani svadba. Nakrátko po nej jeho žena zomrela a nechala mu dve deti. Doma nikdy nie je dlhšie ako dva dni a už sa ponáhľa hýriť po blízkych i ďalekých jarmokoch. Ani na jednom nesmie nikdy chýbať.
V spoločnosti sa objavuje často. Hlavným dôvodom je aj jeho vášeň kartárstvo. Rád hrá a väčšinou nečestne. Jeho hry sa skoro vždy končia bitkou. Popri všetkom si dokonca aj rád vypil. V takomto stave mnohokrát vyvolal veľký škandál a bol odvedený až policajtmi. 
Jednou s negatívnych vlastností je uňho chvastúnstvo. Nikdy nevie čo a komu natáral.
„Dával som mu zaň tú plavú kobylu, čo som vyčachroval Chvostyriova, pamätáš sa predsa…- Čičikov však jakživ nevidel ani plavú kobylu ani Chvostyriova.”19
Chvastúnstvo sa uňho premiešavalo s pitím a to bola pre ľudí, ktorých poznal hotová katastrofa. Narozprával o nich plno vecí, ktoré často neboli pravdivé a prekazil im kúpu či dokonca i svadbu. Toto spravil i Čičikovi. Bol prvý, ktorý povedal v meste o kúpe mŕtvych duší. V tom momente to našťastie brali ľudia s rezervou. Každý vedel, že je to klamár. Po tom čo jeho slová potvrdila aj Korobočková, ľudia mu uverili. A to bola vhodná chvíľa pre neho, aby vyrozprával o Čičikovi aj veci, ktoré boli lož. Ľahko presvedčil ľudí hlavne kvôli istote s akou rozprával všetky lži. Človek čo ho počúval mal pocit akoby to nebolo nič iné iba pravda. On sa ale niečím takým ako výčitky neznepokojoval a s ľuďmi, ktorým spravil niečo takéto sa bavil i naďalej ako s priateľmi. Všetko uňho záleží od nálady a tá sa mu často mení. Dnes koná tak a zajtra inak.
Čičikov k nemu nemá príliš dobý vzťah k Nozdriovi. Najskôr mu nechcel predať nevoľníkov. Urobil by tak iba pod podmienkou, že si o ne zahrajú a to sa mu nepáči. A nakoniec prezradí a zveličí jeho tajomstvo.
Nastasia Petrovna Korobočková
Korobočková je staršia statkárka, vdova po zemskom tajomníkovi. Jej statok je ďaleko od mesta a je to veľký zapadákov. I keď dedinka nie je príliš veľká je najväčšia široko- ďaleko. Upravená je tiež celkom dobre. Jej hlavnou činnosťou je sťažovať sa na chudobu i keď má dostatok peňazí. Nemôžme povedať, že je veľmi bohatá, ale má peniaze na to aby si mohla dovoliť nesťažovať sa a žiť si život na celkom dobrej úrovni. Ona však peniaze iba šetrí a schováva.
„ Táto dobrá bytosť bola jedna z tých drobných statkárok, ktoré skláňajú hlavu nabok a ustavične sa žalujú na neúrodu, na škody, a pritom po troške zhŕňajú peniaze do pestrých plátených vrecúšok poukladaných po zásuvkách dobielizníka.”20
                                            

                                                                                                                                                                             Svoje veci si šetrí aby nemusela dávať peniaze na nové.
Pri obchodovaní s Čičikovom je veľmi podozrievavá. Je neuveriteľne hlúpa a chamtivá a neustále špekuluje, či spravila dobre a či cena za ktorú mŕtve duše predala nie je nízka. Ešte k tomu je, ale aj tvrdohlavá a preto ju Čičikov nie a nie presvedčiť, že kúpa pre ňu bude výhodná.
„ Videlo sa jej, že tá kúpa je naozaj akoby výhodná, ibaže celá vec je veľmi nová a neslýchaná, takže predsa len nemohla premôcť obavy, aby ju ten kupec dajako neošmekol. “21
Jedinou vecou, ktorá Korobočkovú nakoniec presvedčí, aby mŕtve duše predala je Čičikove klamstvo. Keď si myslí, že by od nej mohol kupovať aj iné veci, ako človek čo má na starosti štátne dodávky, duše mu predá. Urobí to iba kvôli tomu, aby mohla získať na peniaze z ďalších obchodov s ním.
Celkovo jej správanie sa po tomto zistení zmení. Je k Čičikovi milá a líška sa mu, len aby si ho naklonila.
Po čase je predaj nevoľníkov, ale naďalej vŕta v hlave a rozhodne sa ísť zistiť ich cenu do mesta. V meste vyklebetí všetko o Čičikovej návšteve a pravdepodobne aj niečo navyše. V konečnom dôsledku aj ona je jednou z príčin klebiet o Čičikovi a totálnom zmätku v meste.
Petruška
Petruška je Čičikov sluha a jeden z jeho dvoch skutočných nevoľníkov. Nosieva škoricový kabát, ktorý je mu široký, pretože ho zdedil po pánovi. Má veľký nos, hrubé pery a hoci vyzerá unavene v skutočnosti je tichý.
Jednou z vecí, ktorá mu robí radosť je čítanie. Nečíta preto, aby sa vzdelával a preto mu je jedno čo číta. Číta všetko od románov po učebnice. Jeho jednoducho fascinujú písmená a slová. On ani pravdepodobne nevedel o čom čítal.
 „ Lebo jeho nadchýnalo nie to, o čom čítal, ale samo čítanie, čiže jasnejšie povedané to, že písmenká sa zakaždým spájajú do nejakého slova, ktorému zavše ani parom nerozumie.“22
Jeho neodmysliteľným znakom bol jeho pach, ktorý šíril všade okolo seba. Toto docielil hlavne tým, že spával oblečený a svoj kabát nosil neustále. Tento smrad sa nepáči ani Čičikovi a karhá ho za to často. Petruška na to vždy nehovorí nič a radšej sa pustí do roboty. 
Selifan
Selifan je takisto nevoľník Čičikova, ale na rozdiel od Petrušku je kočiš. Je to úplne iná povaha ako Petruška. Rád sa zoznamuje s ľuďmi, ktorý sú vyššej triedy ako on. Známosti s nimi sú preňho dôležitejšie ako dlhoročné priateľstvá.
Ako každý sluha, samozrejme aj Petruška, si rád vypil. Ak sa, aj kvôli pitiu, previnil voči Čičikovi bol z toho nahnevaný a pokúšal sa mu nejako zavďačiť.
Druhý diel sa podstatne líši od prvého zložením postáv. Nájdeme tu ešte dostatok záporných postáv ale pribudli aj kladné. Tri kladné postavy, ktoré tu Gogoľ vložil sú takpovediac dokonalé. V tomto prípade to však, podľa mňa, bolo skôr na škodu.
Andrej Ivanovič Tentetikov
Mladý, tridsaťtriročný a slobodný statkár. Všeobecná mienka o ňom nebola príliš priaznivá.
Jeho dni boli stereotypné, jeden ako druhý. Ráno vstal a hodiny si pretieral oči. Nakoniec ale predsa len dokončil túto činnosť, umyl sa obliekol si župan a išiel sa naraňajkovať.
Po raňajkách si zobral čaj a dlho sedel pri okne. Potom sa vybral do pracovne, kde snoval plán na vyriešenie všetkých problémov Ruska. Ten však nepostúpil niekedy ani o krok. Nakoniec zobral knihu a čítal hu v kuse aj počas obeda. Čo robil potom do večere nevie nik. Nikdy ho nenapadlo ísť na prechádzku či sa pokochať výhľadom na dedinu. Bol to skrátka domased.
Ako dvanásťročný navštevoval triedu Alexandra Petroviča, ktorý bol tak dobrým učiteľom, že si ho Tentetikov vážil viac ako vlastných rodičov. Najdôležitejšie uňho boli vedomosti a príprava na život. Po čase ho však vymenil Fiodor Ivanovič u ktorého bola hlavná disciplína. Celé vyučovanie sa zmenilo a to značne zranilo Tentetikova. Bol veľmi ctižiadostivý a inteligentný, a mladosť ho príliš nezaujímala chcel zažiť skutočný život. Vďaka strýkovej protekcii dostal miesto prepisovača na ministerstve. Táto práca ho neuspokojovala a zdala sa mu príliš malicherná, ale jeho ctižiadosť ho donútila pracovať tvrdo. Neskôr si našiel priateľov pod ktorých vplyvom sa stal precitliveným a podráždeným. Vďaka tomu sa dostal do konfliktu s istým Lenicynom, ktorý bol u nadriadeného obľúbený. Raz sa s ním pochytil tak, že mu šéf prikázal, buď sa mu ospravedlniť alebo dať výpoveď. Tentetikov si pravdaže vybral to druhé. Po tomto sa rozhodol vziať do rúk to čo má, statok a nevoľnícke duše. Strýko ho prehováral, nech sa nezahrabe na dedine ale pre Tentetikova bola dedina miestom pokoja a oddychu. Spočiatku sa snažil starať o statok, dal ľuďom voľnosť, aby mohli pracovať viac na svojom. Tí sa mu za to, ale neodplatili a zašívali sa len, aby nemuseli robiť. Každý jeho pokus stroskotal. Chcel založiť školu a spravodlivo rozsudzovať spory, nič však nešlo podľa jeho predstáv. Zo začiatku mal na statku dosť návštev. Ich reči mu, ale pripadali príliš európsky uvoľnené a dal im najavo, že o ich návštevy nestojí.
Občas mu prišli noviny v ktorých objavil správu o svojich spolužiakoch, ktorý ho v postavení predbehli. Vtedy upadal do depresií a vyčítal sám sebe svoju nečinnosť.
Jedinou iskrou v jeho živote sa stala Ulinka. Zasiahla ho láska. Tá však vyprchala po tom čo sa pohádal s generálom. Obidvaja sú to tvrdohlavý ľudia. Tentetikov na začiatku ustupoval kvôli Ulinke. Neskôr to ale nedokázal a jeho hrdosť bola silnejšia ako láska. Čičikov mu v tom pomôže a on získa Ulinku za ženu.
Tentetikov bol dobrý človek s dostatkom ušľachtilých vlastností. Všetky však boli ubité jeho neustálou váhavosťou a samotou. Potreboval by človeka ako bol jeho učiteľ Petrovič, ktorý by ho vyburcoval, aby sa postavil na nohy.  
Betriščev
Betriščev je generál, ktorý býva neďaleko Tentetikova. Žije na veľkej nohe a rád privíta každú návštevu. Návštevy ale neodpláca. Býval iba doma a čítaval.
V jeho povahe nájdeme plno dobrých vlastností, veľkorysosť, udatnosť, štedrosť, ale i mnoho zlých, ctižiadostivosť, samoľúbosť a malichernosť.
Nemal rád všetkých, ktorý ho služobne predstihli. Nadával na nich a tvrdil, že mu nesiahajú ani po členky. I vo vzdelaní to bolo tak. Rád sa vzdelával a podporoval v tom aj ostatných Neznášal, ale keď ho niekto rozumovo predstihol.
Spočiatku sa priatelil s Tentetikovom. Každá jeho návšteva končila vždy škriepkou. Dôvodom bolo, že generál neznáša keď mu niekto protirečí. Vyvyšoval sa nad ostatných a vždy sa správal veľmi generálsky. U ľudí vzbudzoval plachosť a úctu. Takýto pocit mal aj Čičikov po stretnutí s ním.
Tentetikova prijal po tom ako sa dozvedel, že píše dejiny generálov, čo mu imponovalo a už ho nepokladal až za takého hlupáka. Veľmi naňho zapôsobili aj Čičikove lichotivé slová na jeho osobu, ktoré tvrdil, že povedal Tentetikov.
V armáde mal vďaka svojej konfliktnej povahe mnoho nepríjemností, ktoré ho doviedli do výslužby. Vinu za to však nikdy nepripísal sebe ale ostatným.
Ulinka
Ulinka bola dcéra generála. Odmalička s o ňu starala anglická guvernantka, ktorá nevedela po rusky. Matka jej zomrela keď bola malá a otec na ňu nemal čas.
Vyzerala sviežo a mlado. Keď vošla do miestnosti všetko akoby sa rozjasnilo. Celá jej postava a črty tváre boli dokonalo súmerné.
Jej povaha je veľmi premenlivá. Často ju je možné vidieť ako odporuje otcovi. Vtedy každému pripadá ako rozmaznané dieťa. Ona sa v skutočnosti hnevá iba vtedy ak je na niekom vykonávaná krivda. Kvôli sebe sa nikdy s otcom nehádala a nechcela ospravedlňovať svoje chyby. Každému je vždy ochotná pomôcť. Do problémov ostatných sa vie vždy nadovšetko zanietiť.
„Keď sa dozviem, že niekto otvorene, všetkým na očiach robí podvody, ale nik ho za to ani najmenej neodsudzuje, neviem, čo by som urobila…vtedy sa hnevám, som zlá, áno zlá; myslím si, myslím…- len-len, že sa nerozplakala.” 23
Ku každému je úprimná a vždy hovorí to čo si myslí. Rozpráva rýchlo a prudko. Ľudia, ktorý neboli čestný sa v jej blízkosti necítili dobre. Naopak tí čo boli dobrý ale plachý sa v jej prítomnosti cítili príjemne a ľahko sa rozhovorili.
Ulinka je proste dokonalá, anjelsky krásna a dobrá. A to je aj dôvod, prečo sa do nej Tentetikov zamiloval.     
Konstantin Fiodorovič Kostanžoglo
Kostanžoglo je statkár. Jeho statok je už na prvý pohľad dokonalý. Všetko má svoje miesto, všetko plní svoju úlohu. Hospodár nie je dobrý, ale priam dokonalí. Všetko mu ide tak ako má. V jeho dedine vládne blahobyt. Je ideálom ruského statkára. Vďaka svojim obchodným úspechom je najbohatším statkárom široko ďaleko. Úspešný je aj preto, že využije všetko, dokonca aj odpad. 
„Les napríklad okrem toho, že je lesom, má aj na to, aby mu na určitom mieste dodal toľko a toľko vlahy poliam, toľko a toľko aby mu pohnojil opadaným lístím a toľko a toľko aby mu zatienil.”24
Jeho dom je stroho zariadený bez obrazov a fresiek. Prezrádza, že pán netrávi svoj život medzi štyrmi stenami ale na poliach. Kostanžoglo je štyridsaťročný čulý muž, počernej pleti. Nezáleží mu na tom, aby bol parádne oblečený. Mal tmavé prešedivelé vlasy a živé oči.
Kostanžoglo sa veľmi rozčuľuje kvôli Rusku a kritizuje zbytočné vzdelanie bez praxe a prehnanú osvetu. Vadí mu, že vzdelanci chcú vzdelávať sedliaka namiesto toho, aby ho prinútili poctivo pracovať. Zavrhuje všetkých vzdelancov a považuje roľníkov za najstatočnejšiu vrstvu. Všetky výmysly, ako tabak a cukor, pokladá za skazené a nevyrábal by ich ani keby na tom zarobil. 
„Lebo stáročná skúsenosť dokazuje, že človek, ktorý obrába pôdu, je mravnejší, čistejší, šľachetnejší a lepší.”25
Jeho filozofiou je, že človek nemôže zbohatnúť rýchlo. Musí tvrdo pracovať a začať od nuly, aby bol úspešný. Toto radí aj Čičikovi. Ten je jeho hospodárením unesený a pýta si od neho rady. Koškariov mu navrhne, aby kúpil statok od Chlobujeva.
Pre koškariova je život na dedine tým pravým vzrušením. Vkladá do statku všetku svoju snahu a umenie. Nemá rád mesto a rád mesto a mešťanov. Človek by mal podľa neho kráčať ruka v ruke s prírodou.
Postava Kostanžogla je príkladný statkár a podnikateľ. Jeho rady sú prvotriedne a aplikovateľné i dnes. Gogoľ do neho vložil svoju ilúziu dokonalého systému. Od všetkých statkárov sa podstatne líši a jeho statok je úspešný hlavne jeho zásluhou.
Koškariov
Koškariov je statkár a plukovník, ktorý je presvedčený, že je ho dedina funguje dokonalo. Ona je na prvý pohľad zdanlivo dokonalo usporiadaná, avšak v skutočnosti je neproduktívna.
Jedinou jeho snahou je donútiť svojich nevoľníkov, aby sa vzdelávali. Je mu jedno, že to na poli potrebovať nebudú. Je presvedčený, že i oblečenie robí človeka múdrejším. Preto trvá na to, aby ženy nosili šnurovačky a muži nemecké nohavice.
„Bol ochotný staviť hlavu, že ak by len polovici ruského sedliactva obliekli nemecké nohavice, hneď by sa zvýšilo vzdelanie, rozprúdil by sa obchod a v Rusku by nastúpil zlatý vek ľudstva.” 26
Koškariova môžeme pokojne nazvať fanatikom a to kvôli jeho prehnaným vyžadovaním organizácie. Na všetko má svoje nezmyselné administratívne zásady. V jeho dedine musí byť  
všetko oficiálne. Nájdeme tam plno budov so zlatými nápismi, ako Sklad poľnohospodárskeho náradia, Hlavná učtáreň a Roľnícky výbor.
Všetky tieto úradné miesta, ale existujú iba naoko. V skutočnosti sú neustále zavreté. Koškariov je však presvedčený, že všetko funguje skvele. Žiadosť si uňho musí podať aj návšteva, aby dostala ovos pre kone.
„Vedel, že mu je škoda vypriahať, lebo o krmu pre kone by musel žiadať písomne a rozhodnutie, aby im ovos vydali, by prišlo až na druhý deň.”27
Koškariov privedie do zúrivosti aj Čičikova. Najskôr ho nechá vybavovať žiadosť na kúpu mŕtvych duší a potom mu úradne oznámi, že žiadnych nevoľníkov nemôže predať, lebo je jeho statok v hypotéke.
  
Afanasij Vasilievič Murazov
Murazov vystupuje v druhom diele iba veľmi málo. Jeho dôležitosť, ale spočíva v tom, že je to kladná postava.
Je to v prvom rade dobrý hospodár. Začínal z nuly a teraz je milionárom. Spravuje mnoho statkov a do čoho investuje peniaze z toho niečo získa. Všetko čo má pravdaže nadobudol čestnou cestou a nikdy neprekročil zákon. Pochvalne sa o ňom vyjadruje aj Kostanžoglo:
„To je človek, ktorý vie spravovať nielen svoj veľkostatok, ale stačil by na celý štát. Byť tak hlavou štátu, ihneď ho vymenujem za ministra financií.”28
Ale Murazov nie je iba dobrý hospodár, ale hlavne čistý človek. Rád pomáha ľudom a jeho pomoc je nezištná. Chce pomôcť i Chlobujevovi. Nechce však, aby pokračoval v živote, ktorý viedol ale aby začal odznova a čestne. Pre Murazova je čestnosť veľmi dôležitá. I napriek tomu, ale neodsudzuje zlých ľudí a chápe ich.
Pomôže sčasti aj Čičikovi dostať sa z vezenia. Neodsudzuje ani jeho, tak, ako neodsudzuje nikdy nikoho. Čičikov si ho nadovšetko váži. Cení si na ňom nielen šikovnosť v podnikaní, ale aj jeho dobrotu a čestnosť.