Nikolaj Vasilievič Gogoľ: Mŕtve duše

Tvorba

admin — Sat, 11 Sep 2010 15:55:41 +0000

Nikolaj Vasilievič Gogoľ žil a tvoril v prvej polovici 19. storočia a jeho dielo je klasikou, ktorá má dodnes aktuálny odkaz. No Gogoľ nebol zázračným dieťaťom, nepísal ľahko a nie všetko, čo napísal sa podarilo. Najlepšie námety mu poradil jeho priateľ, spisovateľ, Alexander Puškin.
Gogoľove prvé autorské pokusy sa udiali na strednej škole, kde prispieval
   do literárneho časopisu. Zachovali sa len dve básne, o ostatných sa vie iba zo spomienok spolužiakov. Balada Dve rybky, v ktorej dojímavo spodobuje svoje detstvo i osud nešťastného brata Ivana, poéma Rusko pod tatárskym jarmom, tragédia Zbojníci, satira na nižynských obyvateľov Niečo o Nižyne alebo Na hlupákov sa zákon nevzťahuje sú ukážkami jeho rannej tvorby. Svedectvom jeho všestranných záujmov je Kniha o všeličom možnom, alebo príručná encyklopédia, takmer päťstostránkový denník s vlastnými ilustráciami, do ktorého si zapisoval a encyklopedicky triedil údaje z najrozličnejších oblastí – architektúra, ukrajinské ľudové zvyky, povery.
V roku 1829 publikoval svoju prvú epickú báseň. Bol to prepadák. Gogoľ sám radšej skúpil celý náklad a spálil ho.
V roku 1831 poslúchol radu Puškina a svoje námety začal hľadať v prostredí, ktoré dobre poznal, v ukrajinskej dedine. Celkovo prevažnú časť Gogoľovej tvorby tvoria poviedky.
Večery na dykaňskom laze(1832) – cyklus poviedok, reálne dedinské prostredie sa v nich prepletá s fantastikou ľudových rozprávok, legiend
        a povier.
Petrohradské poviedky(1835) – cyklus poviedok, v dnes čítankových príbehoch vykreslil útrapy ponižovaných a bezmocných „malých“ ľudí. Je to súbor poviedok s motívmi zo života hlavného mesta.
Poviedka Plášť je príbehom Akakija Akakieviča, malého ruského úradníčka, ktorým pre nízke postavenie všetci pohŕdajú. Akakij si len s veľkými tažkosťami našetrí peniaze na nový plášť. Na ulici ho však zbijú a plášť mu ukradnú. Akakij volá nadarmo po spravodlivosti a umiera. V meste sa však objaví prízrak, ktorý bohatým ľudom kradne plášte, a tak sa mstí za svoje poníženie. Poviedka nastoľuje problém sociálnej nespravodlivosti a stavovskej nerovnosti.
Hrdinami poviedky Nevský prospekt sú poručík Pirogov a maliar Piskariov, ktorí sa na Nevskom prospekte zoznámia s dvoma krásnymi ženami. Potom sa rozchádzajú. Umelec sa zamiluje do jednej zo žien, no z nežnej krásky sa vykľuje prostitútka. Sklamaný ukončí svoj život samovraždou. Poručík Pirogov tiež dostal košom a chce sa zastreliť, no nakoniec na všetko zabudne
      a večer sa už zabáva v istom podniku. O Piskariovej smrti sa ani nedozvie. Autor na ľudských osudoch porovnáva rôzne charaktery. Hlavným motívom príbehu je rozpor medzi snom a skutočnosťou
„…všetko je klam, všetko je sen, všetko je iné ako sa zdá. Klame vo dne v noci tento Nevský prospekt…“ 1
Zápisky blázna – hrdinom príbehu je Popriščin, ktorý si hľadá svoje miesto na tomto svete. Keďže Španielsko nemá kráľa, je presvedčený, že práve on je španielskym kráľom. Heslom poviedky môže byť ruské ľudové porekadlo „začal, skáče – končí, plače“ a to najmä preto, že na konci poviedky všetko komické vyznieva tragicky. Je to posmešok nad úbohým životom úbohého človeka, príbeh choromyseľného, ktorého blúznenie vzbudzuje smiech i trpkosť súčasne.
Portrét – hlavnou postavou poviedky je maliar Čertkov, ktorý si získa slávu a uznanie tým, že podplatí novinára peniazmi, ktoré nájde v ráme starého portrétu.
Knižka Mirhorod(1835) obsahuje poviedky Vij, Starosvetskí statkári a Ako sa Ivan Ivanovič a Ivan Nikiforovič rozkmotrili – opisujú život súvekých maloruských kúrií, s ich ospanlivosťou aj nezmyselnými hádkami.
Historická novela Taras Buľba predstavuje veľkú tému národného odboja ukrajinských kozákov proti poľskej šľachte. Dej sa začína stretnutím starého Buľbu so svojimi synmi, Andrijom a Ostapom, ktorí sa vracajú zo štúdií. Synovia pobudnú doma iba jednu noc a napriek matkinmu žiaľu a proseniu odchádzajú spolu s otcom do boja. Buľba je pyšný na svojho staršieho syna Ostapa, ktorý je rovnako statočný ako jeho otec a nadovšetko miluje svoju vlasť, zatiaľ čo mladší syn Andrij sa zamiluje do krásnej poľskej šľachtičnej. Kvôli nej zradí svoju vlasť a pridá sa k Poliakom. Je popravený rukou vlastného otca. Ostap padá do zajatia, no umiera hrdinskou smrťou
„A zahynul kozák! Stratený je pre celé rytierske kozáctvo! Viac neuzrie ani Záporožie, ani otcovské dvorce svoje, ani chrám boží! Ukrajina tiež neuvidí najchrabrejšie zo svojich detí, ktoré sa postavilo na jej ochranu.“ 2
Taras Buľba je takisto popravený – upália ho. Hlavným predmetom poviedky sú hrdinské činy Tarasa, Ostapa a ostatných vojakov, Andrijova láska a smrť pred nimi ustupujú.
Svoju najslávnejšiu hru Revízor predstavil Gogoľ v roku 1836. Je to komédia v piatich dejstvách. V zapadnutom gubernskom mestečku sa začnú šíriť reči o inkognito návšteve revízora. Keďže korupcia a úplatkárstvo v mestečku prekvitajú, všetci sa návštevy obávajú a začnú robiť potrebné opatrenia. Do mestečka prichádza mladý úradník Chlestakov, ktorý sa ihneď prispôsobí danej situácii a začne z nej ťažiť vo všetkých smeroch. Ochotne sa nechá od všetkých podplatiť a v pravú chvíľu zmizne aj s peniazmi z mesta. Všetko sa končí príchodom pravého revízora do mesta. Táto hra vyvolala verejné pobúrenie. Na jej premiére bol aj cár a vyjadril sa o nej takto: „Hmm, aká hra! Napáda každého a zo všetkých najviac mňa!“
Gogoľ napísal aj niekoľko ďaľších hier, napríklad trojdejstvovú satirickú hru Ženba alebo komédiu Hráči.
Spisy(1842) – priniesli mu slávu, boli to väčšinou už skôr zverejnené, ale teraz hlbšie prepracované diela, ako napríklad Taras Buľba alebo definitívne znenie Revízora so známym oslovením obecenstva „Čomu sa rehocete, čo? Sami sebe sa rehocete!“
Vybrané miesta z listov priateľom(1847) – kniha svedčí o autorovej kríze, vydal ju z obavy, že nebude mať dosť síl napísať sľubovaný druhý diel Mŕtvych duší. I keď bola podstatne skrátená cenzúrou, po jej vydaní sa od Gogoľa odvrátili mnohí radikáli.
V roku 1835 v Ríme sa Gogoľ napokon podujal napísať aj svoje najznámejšie dielo, román Mŕtve duše, ktorých námet mu opäť poradil Puškin. Aj napriek tomu, že ju autor ešte
nedopísanú, krátko pred svojou smrťou zavrhol, kniha bola prijatá s nadšením ako satira na vtedajšie pomery.
Práve od Gogoľa sa datuje trvalé dominantné postavenie prózy v ruskej klasickej literatúre. Predovšetkým však zameral ruskú literatúru na všedný život a obrátil jej pozornosť k úbohým a biednym ľuďom a ich utrpeniu.

Obsah diela

admin — Sat, 11 Sep 2010 15:54:12 +0000

Príbeh začína príchodom Pavla Ivanoviča Čičikova do odľahlého gubernského mesta. Čičikov, považovaný za zemského radcu, začal navštevovať rôzne spoločenské udalosti stal sa v meste veľmi obľúbeným. Na plesoch a oslavách sa zoznámil s dvomi statkármi Manilovom a Sobakevičom, ktorých sa rozhodol navštíviť na ich panstvách. Prvého navštívil Manilova, ktorého požiada o jednu službu, ktorá bola v skutočnosti hlavným dôvodom jeho putovania za statkármi. Žiada ho o prepis mŕtvych duší, nevoľníkov, poprípade aj o ich kúpu. U Manilova sa dočkal kladnej odpovede. Ten sa kvôli náklonnosti k nemu rozhodne, nielen mu duše darovať, ale aj zaplatiť poplatky spojené s prepisom. Tento úspešný obchod poteší Čičikova a vydáva sa na cestu za ďalším statkárom Sobakevičom.
Po ceste na jeho statok, ale kočiš Selifan zablúdil, lebo sa u Manilova opil. Náhodou sa dostanú na statok Nastasie Petrovny Korobočkovej. Prespia u nej v dome. Jej statok nie je na príliš veľkej úrovni. Na druhý deň s ňou Čičikov vyjednáva o nevoľníkoch. Stará žena je však príliš nevzdelaná a hlúpa a nevie sa dohodnúť na cene. Čičikov ju prehovorí vďaka lži, že má na starosti nakupovanie pre štátne dodávky a mohol by obchodovať aj s ňou. Toto Korobočkovú presvedčí, lebo je príliš chamtivá.
Cestu za Sobakevičom mu v hostinci opäť skríži niekto iný, Nozdriov, statkár Čičikovi známy z mesta. Pavel nepremárni možnosť niečo z neho vyťažiť a prijíma pozvanie na jeho statok. O duše žiada aj Nozdriova. Ten mu ich ale nechce dať bez vysvetlenia načo mu budú. Čičikove vysvetlenia ho neuspokoja dostatočne. Je však vášnivým hráčom kariet a je si ochotný s ním o duše zahrať. Nakoniec ho presvedčí, ale kvôli jeho podvádzaniu Čičikov odchádza nahnevaný a s prázdnymi rukami.
Konečne má namierené k Sobakevičovi. Počas cesty sa narazí s kočom v ktorom ho zaujme mladé dievča. U Sobakeviča získa nevoľníkov. Nebolo však ľahké dohodnúť sa so Sobakevičom na cene.
Vhodným statkárom pre jeho ciele je aj Pľuškin ku ktorému má namierené. Pľuškin sa nestará o svojich nevoľníkov a tak ich veľa zomrelo. Čičikov zistil, že reči o jeho skupánstve boli pravdivé, avšak dohodne sa s ním o kúpe duší.
Po návrate do mesta začne vybavovať prepisy nevoľníkov na seba. O tomto čine sa dozvie celé mesto a všetci sa začnú domnievať, že Čičikov je milionár. On im potvrdil, že nakupuje nevoľníkov na presídlenie do úrodnej oblasti. Táto udalosť sa hneď stane najpreberanejšou témou a Čičikov je ešte váženejším než bol predtým.
Na plesoch je i napriek tomu, že nie je príliš príťažlivý, stredobodom pozornosti miestnych dám. To však iba do chvíle, kým sa mu nezapáči gubernátorova dcéra, dievča, ktoré uvidel už pri zrážke kočov. Po tom ako ju uvidí nevšíma si už žiadnu inú a to ich veľmi rozladí. Na ples prichádza nanešťastie pre Čičikova aj Nozdrilov. Ten je už v podnapitom stave a porozpráva všetkým ako od neho Pavel mámil mŕtve duše. I keď mu nikto príliš neverí rozprúdi mnoho dohád.
Všetky klebety narastú príchodom Korobočkovej do dediny. Predaj duší Čičikovi jej nedal spať a tak prišla povyzvedať od priateľky po čom sa predávajú také duše. Popri tom porozprávala o Čičikovi, ako od nej nasilu pýtal mŕtve duše a oklamal ju, že má na starosti štátne dodávky.
Po tejto návšteve vznikne v meste neuveriteľný chaos. Nikto ani vlastne nevie kto je ten Čičikov a tak vznikajú o ňom rôzne i nezmyselné dohady. Každý, čo nemá čisté
svedomie sa domnieva, že práve kvôli jeho zločinu prišiel Čičikov do mesta. Všetci sa boja aj kvôli tomu, že majú byť voľby nového gubernátora. Na povrch vychádzajú rôzne utajované skutočnosti a klebety o tom čo chce Čičikov. Mnohí si myslia, že chce uniesť gubernátorovu dcéru a iný zase, že falšuje peniaze. Všetky tieto klamstvá pravdaže potvrdí aj Nozdriov, ktorý sa tvári ako jeho dávny priateľ.
Tieto nepriaznivé udalosti prinútia Čičikova odísť z mesta.
Dôvodom, prečo skupuje mŕtvych nevoľníkov je, že chce na nich uvaliť hypotéku, na čom by poriadne zarobil.
V druhom diele, z ktorého poznáme iba útržky, je už Čičikov starší pán. Prichádza na statok ku Andrejovi Ivanovičovi Tentetikovi. Je to znudený statkár zamilovaný do dcéry svojho suseda, generála Betriščeva. Je s ním však pohádaný. Čičikov mu ponúkne, že to vybaví a aj sa mu to podarí. Musel však použiť aj malé lži.
Keď je už svadba dohodnutá poverí generál Betriščev Čičikova oznámením tejto udalosti známym. Pavelovi to samozrejme vyhovuje, lebo si popri tom môže vybavovať aj svoje záležitosti.
Prvý človek, ktorého má navštíviť je Koškariov. Príde na statok o ktorom si myslí, že je jeho. Býva na ňom ale Petuch. Tu sa zoznámi s mladíkom Platonom, tiež statkár znudený životom. Čičikov mu ponúkne, aby cestoval s ním. Ten to príjme a ponúkne mu nech navštívia jeho sestru a jej muža Kostanžogla. Čičkov neváha, lebo je to najlepší a najbohatší statkár v šírom okolí.
Počas pobytu na jeho statku si Pavel odskočí na návštevu ku Koškariovi. Požiada ho o mŕtve duše. Koškariov chce mať poriadok a tak ho prinúti podať si žiadosť. Čičikov na jeho statku strávi celý deň vybavovaním žiadosti až sa nakoniec dozvie, že na jeho statok je hypotéka a on nemôže nič predávať.
U Kostanžogla pobudne nejaký čas a je unesený jeho hospodárením. Preto neváha a prijme jeho radu kúpiť si neďaleký statok od Chlebovcova. Nemá dostatok peňazí a požičiava si od neho 20 000 rubľov. V skutočnosti ale potrebuje iba 10 000. Pri kúpe oklame aj Platona a požičia si od neho 10 000. Spisy končia pri Čičikovej myšlienke na útek aj s peniazmi.
Neskôr pokračuje rukopis v meste na jarmoku. Veľmi nejasne a útržkovo je opísaný jeho podvod. Po smrti Chlebovcovej tety sfalšoval jej testament. Neskôr sa príde na jeho podvody aj z dávnej minulosti a dostáva sa do väzenia. Vonku mu chce pomôcť istý podvodník, za peniaze. Ten sa postará, aby zmizli všetky dôkazy a rozpúta v meste chaos. Všetko to spôsobí, že sa príde na mnohé zločiny úradníkov. Nakoniec dobrodinec Murazov presvedčí nového gubernátora, aby prepustil Čičikova kvôli nedostatku dôkazov a umožnil mu, aby na slobode dokázal, že sa zmení.
Čičikov je prepustený a odchádza z mesta.
Celý rukopis sa končí prednáškou gubernátora, ktorý chce očistiť mesto od korupcie.

Charakteristika postáv

admin — Sat, 11 Sep 2010 15:52:55 +0000

Prvý diel Mŕtvych duší je plný postáv. Márne by ste však hľadali postavu, ktorú môžeme nazvať kladnou. Hlavnou postavou je Čičikov. Vedľajších postáv je mnoho a v každej nájdeme minimálne jednu zlú vlastnosť.
Pavel Ivanovič Čičikov
Čičikov je hlavnou postavou Mŕtvych duší. Nemôžme ale povedať, že je to kladná postava. Bol to muž v stredných rokoch. Nebol veľmi atraktívny a mal aj dosť veľké brucho. Bol strednej postavy a obliekal sa moderne.
Jeho rodičia boli šľachtici. Keď sa narodil nepodobal sa na svojich rodičov. Žena čo pomáhala s pôrodom to opísala ruským príslovím:
„Nie je ani otec, ani mať, musel niekto pomáhať.” 3
Detstvo nemal príliš príjemné. Nemal žiadnych priateľov. Jeho život bol jednotvárny. Vždy tie isté otcove kázania a nuda v škole. Časom sa však všetko zmenilo. Jedného dňa ho otec zobral do mesta. Nechal ho u jednej svojej starej príbuznej. Na rozlúčku ho otec obohatil radou. Jej podstatou bolo, aby bol zadobre s učiteľmi, nezačínal si kamarátstva so spolužiakmi, výnimkou sú tí bohatší, nikdy nikoho nehosti, radšej nech jeho hostia a hlave nech šetrí medenák k medenáku. Pre jeho otca boli peniaze hodnotnejšia ako priateľstvá. A tak nastúpil do školy v meste.
Nebol vynikajúcim žiakom, ale bol usilovný a poriadny. Poctivo dodržiaval otcove rady a sporil kopejky. Bol šikovný a vo všeličom podnikal a znásoboval svoje peniažky. V škole bol učiteľom obľúbený, lebo ten si potrpel na ticho a nikto nesedel v lavici tichšie ako on. Čičikov vždy zistil ako sa zalíškať učiteľovi a podľa toho sa správal. Jeho hlavnou činnosťou nebolo sa učiť, ale poskytovať pomoc učiteľovi, podával mu čiapku, otváral mu dvere a hlave bol zakaždým úctivý. Toto jeho počínanie malo úspech a bol vždy vyznamenaný.
Po skončení školy mu zomrel otec a on zdedil biedne gazdovstvo, ktoré predal za 1000 rubľov. Jediné čo jeho otec vedel bolo radiť ako narábať s peniazmi. Čičikov teda ďalej šetril a šetril. Nemôžme ale povedať, že bol skúpi. Dôvodom prečo šetril, bola jeho túžba žiť v budúcnosti v blahobyte. Chcel mať pekný dom, hojné jedlo a užívať si našetrené peniaze.
Hneď po skončení školy sa ponáhľal robiť, aby mohol zarábať peniaze. Pretože nemal protekciu dostal iba malé miesto v úrade. Ale Čičikov sa nevzdal a pracoval tvrdo dňom i nocou. Do práce vkladal všetko, ale dal si záležať aj na svojom vzhľade. Vždy chodil dobre oblečený a upravený, čím sa líšil od ostatných úradníkov. Nikdy nepil a správal sa slušne a bol pravým opakom svojich kolegov. Jeho nadriadeného to ale neoslovilo, lebo to bol neoblomný človek. Akokoľvek sa mu Čičikov snažil ulahodiť, neuspel. Žiadne triky, ktoré pôsobili na jeho učiteľov v tomto prípade nepomohli. A tak to Čičikov skúsil cez jeho dcéru. Bola nesmierne škaredá, ale to ho neodradilo od jeho cieľa. Nadriadený sa potešil a každý predpokladal, že sa chystá svadba. Avšak všetko sa zmenilo keď mu prednosta vybavil dobré miesto. Čičikov sa v noci zbalil a prerušil s ním priateľské styky. Bol to človek, ktorý sa neštítil použiť aj nie veľmi morálne prostriedky na dosiahnutie svojho.
Po čase získal ešte lepšie miesto v úrade. Bolo to v časoch keď prekvitalo úplatkárstvo. Pavel však bol aj tomto majstrom. Tváril sa, že i bez úplatku vec vybaví v dohľadnom čase. Človek však po týždňoch čakania pochopil, že to nie je také jednoduché. A v tomto momente získal Čičikov to čo chce.
Neskôr sa Čičikov dostal do komisie pre výstavbu akejsi dôležitej stavby. Stavba sa tiahla dlhé roky a jediné čo sa stavalo boli domy členov komisie. Toto bola dobrá doba pre Pavela. Už sa neuskromňoval, ale si naplno užíval svoje imanie. Najal si kuchára, obliekal sa vyberane a používal značkovú kozmetiku. Všetok blahobyt však skončil nástupom nového prednostu. Ten sa rozhodol tvrdo postihovať úplatkárov. Našiel v komisii plno nezrovnalostí a plno ľudí prišlo o prácu, medzi nimi aj Čičkov. A tak sa rozhodol začať odznova. Znova si všetko odriekal a šetril.
Jednou s hlavných Čičikových vlastností je fajnovosť. Všade udržiaval čistotu a v správaní ho nadovšetko urážala hrubosť. Vyprosil si taktiež každé urážlivé správanie podriadeného k nadriadenému. Od tohto sa odvíja i jeho správanie k ostatným. K osobám, ktoré nie sú postavením nad ním sa správa prirodzenejšie. K nadriadeným je oveľa zdvorilejší. Je teda aj veľmi pokrytecký a aby zapôsobil mení často svoj názor.
„Ak niekto pred ním použil trochu hrubší alebo neprístojný výraz, cítil sa nepríjemne. Ba vyprosil si aj akúkoľvek dôvernosť, ak len nešlo o vysokopostavenú osobu.” 4
Po všetkých úspechoch i neúspechoch sa Čičikov dostal na colnicu, kde pracoval ako financ. O tomto povolaní dlho sníval. Hlavným dôvodom bolo, že sa tam mohol dostať k mnohým veciam z dovozu. Zo začiatku bol najobávanejším colníkom v okolí. Nikto ho nedonútil zobrať úplatok a všetko prezrel neuveriteľne dokonalo. Zvesti o jeho profesionalite sa dostali na správne miesto a Pavel bol povýšený. Od tej chvíle mohol kontrolovať všetko čo prešlo cez colnicu. A to bol začiatok Čičikovho podnikania. Keď už si bol istý, že nikto nie je nad ním a nemôžu ho kontrolovať bral kvantum úplatkov. Toto mu prinieslo veľké množstvo peňazí. Jedinou chybou, ktorú urobil bolo, že mal na colnici komplica. Ten sa s ním raz pohádal a zo zlosti ho udal. Jemu to však uškodilo viac. Začalo sa vyšetrovanie a na všetko im prišli. Pre Čičikova bolo najhoršie, že mu zabavili všetok majetok. Svojou šikovnosťou a všetkými prostriedkami si však zaručil, že mu nejaké peniaze zostali.
„Niekde zapôsobil zdvorilým správaním, inde dojímavým slovom, niekomu zalichotil a pokurizoval, čo nikdy nemôže zaškodiť, inému zase šuchol primeraný peniaz, slova, celý prípad zaonačil aspoň tak, že hoci ho vyhodili, nemal takú hanbu ako jeho kolega, ba unikol aj pred trestným stíhaním.” 5
Jeho húževnatosť bola natoľko silná, že ani táto skúsenosť ho neodradila od toho, aby sa naďalej pokúšal zbohatnúť.
„A húževnatosť jeho povahy si naozaj zaslúži uznanie. Lebo ani po tom všetkom, čo by mohlo iného ak nie rovno zahubiť, tak aspoň naveky uzemniť a zmraziť, v našom hrdinovi obdivuhodná vášeň nevyhasla. Áno, žialil, zlostil sa, reptal proti celému svetu, búril sa voči nespravodlivosti osudu, rozhorčoval sa nad nespravodlivosťou, ale jednako sa nevzdával myšlienky začať odznova.” 6
V tej dobe sa začala rozširovať možnosť dať svoj majetok a nevoľníkov do hypotéky. A v tomto momente skrsla v Čičikovej hlave skvelá myšlienka. Rozhodol sa, že bude kupovať nevoľníkov, ktorý sú už mŕtvy ale sú zapísaný ako živý. Neskôr ich dá do hypotéky a získa omnoho viac peňazí ako do toho vložil. To bol začiatok jeho ciest po ruskom vidieku. Zo začiatku sa chce so statkárom spriateliť a urobiť dobrý dojem aby potom dostal duše skôr darom ako kúpou. Tento jeho plán je veľmi premyslený ako všetky plány, ktoré vymyslel. Čičikov vždy nadmieru premýšľa kým sa do niečoho pustí a je trpezlivý, aby vyčkal na vhodnú chvíľu.
Tak ako každého aj Čičikova zasiahne láska. Pri havárii kočov na ceste k Sobakevičovi uvidí v druhom koči mladé dievča. Hlavné čo ho na nej zaujalo bola jej mladosť. Bola mu sympatická jej mladá neskazenosť, ktorú sa Čičikov domnieval, že v sebe má. Cit, ktorý ho pri pohľade zasiahol bol veľmi silný. Jeho rozvážna povaha a aj fakt, že bol už v stredných rokoch spôsobila, že nebol až tak zmietaný zožierajúcimi myšlienkami.
„ Nech je tak na Čičikovom mieste v tom čase nejaký dvadsaťročný mládenec, husár, študent alebo hocijaký mladý človek, ktorý ešte len vstupuje do života,- ó bože môj, čo všetko by sa v ňom prebudilo, rozhýbalo, ohlásilo! Ešte dlho by sa ako bez zmyslov zmieral na tom mieste, neprítomný pohľad upieral do diaľky a nepomyslel by na cestu, ani na výčitky a tresty, čo ho čakajú za oneskorenie, zabudol by na seba, na povinnosti, na celý svet i na všetko, čo len v ňom je. Lenže náš hrdina bol v strednom veku a mal prezieravú, rozvážnu povahu.Aj on sa zamyslel, ale myšlienky, čo ho unášali, neboli také vzletné, skôr vecné, ba až opodstatnené.”7
Svoju lásku uvidí opäť na plese v meste kde sa dozvie, že je to gubernátorova dcéra. Jeho správanie v jej blízkosti vôbec nie je hodné je ho veku. V skutočnosti ani nezodpovedá jeho povahe. On vie vždy, čo má hovoriť a ako sa správať, aby urobil dobrý dojem. Keď je, ale pri gubernátorovej dcére nevie sa správať tak elegantne ako inokedy. I jeho sebavedomie akoby sa prepadlo pod zem. Zrazu je z neho plachý mládenec.
V meste nemá núdzu o priazeň dám a to hlavne po tom ako je celé mesto presvedčené, že je milionár. Ich priazeň však stratí hneď potom, ako sa venuje iba gubernátorovej dcére. Jemu na tom, ale ani príliš nezáleží.
Všetko čo Čičikov robí má jeden ciel. Je to človek, ktorému záleží na blahu Ruska. Potom ako si zarobí peniaze chce kúpiť statok a robiť na ňom. Je presvedčený, že týmto pomôže zveľaďovaniu Ruska. Dokonalým vzorom je pre neho Kostanžogolo. Je ním priam fascinovaný. Predovšetkým jeho schopnosťou zarobiť na všetkom. Nepočúva ale jeho radu, že človek musí začať od začiatku, aby bol bohatý. Čičikov chce zbohatnúť až príliš rýchlo čo sa mu často vypomstí. Do jeho snu ešte patrí bezchybná manželka a plno detí. Čičikov sa nadovšetko strachuje o svoje deti. Vždy keď príde o peniaze jedným z dôvodov , že je smutný sú jeho deti. Bojí sa, že im nebude mať čo nechať i keď ešte nijaké deti nemá.
Manilov
Manilov je jedným zo statkárov, ktorý robia obchody a Čičikovom.
Bol urastený, s belavými vlasmi, modrými očami a príjemnými črtami tváre. Vďaka tomu vyzeral na prvý pohľad veľmi priateľsky a roztomilo. Dokonca i jeho úsmev bol príťažlivý.
Vedel si nájsť dobre priateľov, pretože každý si po rozhovore s ním pomyslel, že je to veľmi milý človek.
Druhý dojem z neho je ale dosť iný. Človek sa s ním po čase začne nudiť. Nikdy od neho nemôžme čakať nejaké prudké slovo, ktoré občas vidieť u každého ak príde reč na jeho vášeň. U Manilova túto vášeň nikdy nenájdete, aj keby ste sa snažili.
„ Je druh ľudí, o ktorých sa povie, že sú, akí sú, ani takí, ani onakí, alebo porekadla nemastní, neslaní. Najskôr medzi tých by sa mohol zaradiť.” 8
„Slovom, každý má čosi osobité, iba u Manilova o ničom takom ani stopy.”9
Doma mu väčšinou zaberá čas rozmýšľanie. Nikto nevie o čom premýšľal, ale o statku to určite nebolo. Plány mal občas veľmi tvorivé, to mu nemôžme odoprieť. To je, ale jediné na čo sa zmôže. Je to človek, ktorý nie je schopný reálneho činu. Všetko do čoho sa pustil zostalo nedokončené, od zariadenia domu až po rozčítanú knihu. Zo začiatku zariaďuje veci veľmi precízne, ďalej sa to ale nikdy nedostane. Preto môžeme na jeho veciach vidieť veľký kontrast medzi dokonalosťou a hrôzou. A aj kvôli tomuto Manilov statok nefunguje práve najlepšie. Pochybných je mnoho vecí, slúžka kradne, sluhovia pijú. Toto však ani za mak netrápi Manilova.
„V jeho pracovni stále ležala jedna knižka, ktorú vytrvalo čítal už dva roky, so záložkou na štrnástej strane.” 10
Jednou z vlastností, ktorú u neho človek z počiatku považuje za roztomilosť je prílišná sentimentálnosť. Tá sa prejavuje aj vo vzťahu v jeho manželstve. Ich vzťah je aj po rokoch taký, ako na začiatku. Nazývajú sa nežnými menami, chystajú si darčeky a pravdaže nechýbajú ani dlhočizné bozky. I k svojim hosťom sa správa zvláštne. Nešetrí pochvalami a najsladšími slovami aké môže človek vymyslieť.
„-Ale viete, milý náš hosť, -ozval sa Manilov a vyčaril na tvári výraz ani nie sladký, ale priam sirupový, asi ako medicína, ktorú šikovný praktický lekár, aby ulahodil pacientovi, nadmieru osladí.” 11
Čičikova ponuka na kúpu u neho vyvolá veľmi divný pocit. Nevie či žartoval alebo sa zbláznil. Neskôr, keď pochopí, že to Čičikov myslí vážne nevoľníkov mu prepustí zadarmo. Na ukážku svojho úprimného priateľstva zaplatí i súdne trovy.
Manilov je človek, ktorý sa veľmi pozdáva Čičikovi, nielen kvôli prepusteniu duší, ale aj svojim líškavým správaním. Svojou sladkosťou Manilov u Čičikova vsadil na tú správnu kartu.
Sobakevič
Sobakevič je veľký a nešikovný chlap, vzhľadom dosť pripomínajúcim medveďa. Je neohrabaný a črty jeho tváre sú veľmi nedokonalé. Je o ňom všeobecne známe, že každému stúpa na nohy.
„Isteže, vieme, že na svete je dosť tvári, ktoré príroda vytvorila bez dlhého uvažovania, nepoužila nijaké jemné nástroje, ako pilníky, dlátka, nebožiec, ale tesala iba nahrubo; zahnala sa sekerou a bol z toho nos, zahnala sa druhý, vznikli pery, veľkým vrtákom vylúpila oči, nič neohobľovala, a len vystrčila na boží svet so slovami: Ži si!” 12
Jeho vzhľad odráža aj celý jeho dom. Všetko od nábytku po drozda v klietke sa mu svojou nemotornosťou a váhou podobá. I na obrazoch v izbe sú veľký a silný ľudia.
„Pravdepodobne domáci pán, sám mocný a zdravý, chcel, aby aj jeho izbu krášlili rovnako mocní a zdraví ľudia.” 13
Ľudí Sobakevič nemá veľmi rád. Vyjadruje sa o nich bezohľadne a hrubiánsky. V celom meste sa nenájde človek, ktorý by mu vyhovoval a ktorého by chválil. S Manilovom sú v tomto ohľade úplne rozdielny. Zatiaľ čo Manilov každého chváli a je s ním zadobre, Sobakevič vie iba kritizovať. Hlavne pre túto svoju vlastnosť nie je obľúbený.
„Dobre ich poznám, každého jedného. Všetci sú to oplani, celé mesto je také. Oplan vedľa oplana a s oplanom na čele. Judáši sú to! Jediný slušný človek medzi nimi je, namojdušu, prokurátor, ale ak mám byť k vám úprimný, aj to je sviňa.” 14
Sobakevič je odporcom všetkého nového. S novou myšlienkou uňho nikdy neprerazíte. Pridržiava sa starých princípov a nové nikdy neprijme.
„Dokola vytrubujú, vraj osveta, osveta, a celá osveta je humbug.” 15
Pri kúpe duší Čičikov zistí, že je to veľký vydriduch a ťažko sa s ním dohodne. Nakoniec mu nevoľníkov predá za 3 ruble. Pavel ho nemá príliš v láske. Nevie ako má reagovať na jeho večné kritizovanie každého, ktorý sa mu čo i len trochu pozdáva.
Sobakevič je jednoznačne záporná postava. Na všetko sa pozerá iba z praktickej stránky. Nie je preňho dôležité či je niečo krásne, hlavné je, že je to na niečo dobré. Väčšinou dbá hlavne na dobré jedlo. Tam tiež neexperimentuje a jedlo musí byť iba na nasýtenie. V tomto sa podstatne líši od Manilova. Manilov je fajnovejší a v hostinci si vždy objedná mnoho druhov jedál a ochutná z každého. Sobakevič má pred sebou vždy iba jedno jedlo a to zje až do posledného kúska.
Pľuškin
Pľuškinova dedina odráža, to, aký je. Všetko je na rozpadnutie, chátravie a je spustnuté. Jeho tvár pripomínala tvár chudobného starca a celý je akoby scvrknutý. Najhoršie na ňom je jeho oblečenie. Všetko je mastné, roztrhané a špinavé.
„Slovom, ak by ho bol Čičikov v takejto paráde uvidel niekde pri kostolných dverách, pravdepodobne by mu bol hodil päták.” 16
Jeho dom i celý statok je preplnený zbytočnými vecami, ktoré v živote nepoužije. Nikdy nič nevyhodí, všetko si odkladá. Denne chodí po dedine a zbiera všetky odhodené
i neodhodené veci. V jeho dome by ste našli všetko. Každý zlomený gombík či zdrap papiera si musí nechať.
Kedysi to uňho nebolo tak ako dnes. Mal ženu, deti a všetko pulzovalo tak, ako sa patrí. Hostia k nemu radi chodili po radu a jeho žena bola vychýrená hostiteľka. Po smrti jeho ženy sa, ale stal skúpim a podozrievavým. A to hlavne voči dcére Alexandre Stepanovne. Tá od neho utiekla s nadporučíkom, lebo dobre vedela, že jej otec nemá ráddôstojníkov.
Po tom čo odišla jeho dcéra statok začal ešte viac upadať. Po čase mu odišiel syn do vojska a druhá dcéra zomrela. Od tej chvíle žil Pľuškin v dome sám. Dňom čo dňom upadal a mizli i posledné zvyšky citu, ktoré v ňom boli.
„Samotársky život znamenal hojnú potravu pre skúposť, ktorá, ako vieme, má vlčí hlad a čím viac požerie, tým je nenásytnejšia.” 17
Rok čo rok upadal a jeho skúposť sa prehlbovala. Nevedel sa dohodnúť ani s kupcami a tak mu všetok tovar zostával na statku. Pľuškin proste šetril na všetkom. Je až priam otrasným príkladom toho, kam môže lakomosť človeka dohnať.
Alexandra ho prišla ešte dvakrát pozrieť aj so svojim synom. Hlavným cieľom jej návštevy bolo vymámiť od neho nejaké peniaze, to však nebolo možné. Pľuškin si zobral vnuka na kolená, pohral sa s ním a obdaril ho malou gombičkou.
„Pľuškin jej napokon odpustil a vnúčikovi obetoval na hranie akúsi gombičku, čo ležala na stole, ale ona nedostala ani haliera.” 18
Čičikov s ním spravil rýchli obchod. Pľuškin mu duše prepustil pod podmienkou, že zaplatí všetky výdavky. Ako z človeka má z neho divný pocit. Jeho zjav je taký hrozný, že sa nezmôže na nič iné iba ho ľutovať.
Nozdriov
Nozdriov je počerný typ s čiernymi vlasmi a stredne urastenej postavy. Celý prekypoval zdravím, tvár mal sviežu s červenými lícami a bielymi zubami. Jednoducho povedané bol to švihák.
Jeho statok je pekný s mnohými psami a koňmi. Keď o statku ale rozpráva Nozdriov zdá sa byť všetko stokrát krajšie a lepšie. Rád sa svojim statkom chváli a do najmenších detailov ho poukazuje každej návšteve.
Na prvý pohľad je to hodne sympatický človek plný elánu a činorodej aktivity. S ľuďmi si často tyká i bez toho, aby ho k tomu podnietili. Ku každému, koho niekedy videl sa správa akoby boli starí priatelia. Jeho priateľstvá trvajú vždy naveky. To mu však nebráni hocikedy sa s priateľmi pobiť. A na druhý deň sa opäť tvárí, že sa nič nestalo.
Nozdriov má síce 35 rokov, ale správa sa ako dvadsaťročný. Nezmenila ho ani svadba. Nakrátko po nej jeho žena zomrela a nechala mu dve deti. Doma nikdy nie je dlhšie ako dva dni a už sa ponáhľa hýriť po blízkych i ďalekých jarmokoch. Ani na jednom nesmie nikdy chýbať.
V spoločnosti sa objavuje často. Hlavným dôvodom je aj jeho vášeň kartárstvo. Rád hrá a väčšinou nečestne. Jeho hry sa skoro vždy končia bitkou. Popri všetkom si dokonca aj rád vypil. V takomto stave mnohokrát vyvolal veľký škandál a bol odvedený až policajtmi.
Jednou s negatívnych vlastností je uňho chvastúnstvo. Nikdy nevie čo a komu natáral.
„Dával som mu zaň tú plavú kobylu, čo som vyčachroval Chvostyriova, pamätáš sa predsa…- Čičikov však jakživ nevidel ani plavú kobylu ani Chvostyriova.”19
Chvastúnstvo sa uňho premiešavalo s pitím a to bola pre ľudí, ktorých poznal hotová katastrofa. Narozprával o nich plno vecí, ktoré často neboli pravdivé a prekazil im kúpu či dokonca i svadbu. Toto spravil i Čičikovi. Bol prvý, ktorý povedal v meste o kúpe mŕtvych duší. V tom momente to našťastie brali ľudia s rezervou. Každý vedel, že je to klamár. Po tom čo jeho slová potvrdila aj Korobočková, ľudia mu uverili. A to bola vhodná chvíľa pre neho, aby vyrozprával o Čičikovi aj veci, ktoré boli lož. Ľahko presvedčil ľudí hlavne kvôli istote s akou rozprával všetky lži. Človek čo ho počúval mal pocit akoby to nebolo nič iné iba pravda. On sa ale niečím takým ako výčitky neznepokojoval a s ľuďmi, ktorým spravil niečo takéto sa bavil i naďalej ako s priateľmi. Všetko uňho záleží od nálady a tá sa mu často mení. Dnes koná tak a zajtra inak.
Čičikov k nemu nemá príliš dobý vzťah k Nozdriovi. Najskôr mu nechcel predať nevoľníkov. Urobil by tak iba pod podmienkou, že si o ne zahrajú a to sa mu nepáči. A nakoniec prezradí a zveličí jeho tajomstvo.
Nastasia Petrovna Korobočková
Korobočková je staršia statkárka, vdova po zemskom tajomníkovi. Jej statok je ďaleko od mesta a je to veľký zapadákov. I keď dedinka nie je príliš veľká je najväčšia široko- ďaleko. Upravená je tiež celkom dobre. Jej hlavnou činnosťou je sťažovať sa na chudobu i keď má dostatok peňazí. Nemôžme povedať, že je veľmi bohatá, ale má peniaze na to aby si mohla dovoliť nesťažovať sa a žiť si život na celkom dobrej úrovni. Ona však peniaze iba šetrí a schováva.
„ Táto dobrá bytosť bola jedna z tých drobných statkárok, ktoré skláňajú hlavu nabok a ustavične sa žalujú na neúrodu, na škody, a pritom po troške zhŕňajú peniaze do pestrých plátených vrecúšok poukladaných po zásuvkách dobielizníka.”20

Svoje veci si šetrí aby nemusela dávať peniaze na nové.
Pri obchodovaní s Čičikovom je veľmi podozrievavá. Je neuveriteľne hlúpa a chamtivá a neustále špekuluje, či spravila dobre a či cena za ktorú mŕtve duše predala nie je nízka. Ešte k tomu je, ale aj tvrdohlavá a preto ju Čičikov nie a nie presvedčiť, že kúpa pre ňu bude výhodná.
„ Videlo sa jej, že tá kúpa je naozaj akoby výhodná, ibaže celá vec je veľmi nová a neslýchaná, takže predsa len nemohla premôcť obavy, aby ju ten kupec dajako neošmekol. “21
Jedinou vecou, ktorá Korobočkovú nakoniec presvedčí, aby mŕtve duše predala je Čičikove klamstvo. Keď si myslí, že by od nej mohol kupovať aj iné veci, ako človek čo má na starosti štátne dodávky, duše mu predá. Urobí to iba kvôli tomu, aby mohla získať na peniaze z ďalších obchodov s ním.
Celkovo jej správanie sa po tomto zistení zmení. Je k Čičikovi milá a líška sa mu, len aby si ho naklonila.
Po čase je predaj nevoľníkov, ale naďalej vŕta v hlave a rozhodne sa ísť zistiť ich cenu do mesta. V meste vyklebetí všetko o Čičikovej návšteve a pravdepodobne aj niečo navyše. V konečnom dôsledku aj ona je jednou z príčin klebiet o Čičikovi a totálnom zmätku v meste.
Petruška
Petruška je Čičikov sluha a jeden z jeho dvoch skutočných nevoľníkov. Nosieva škoricový kabát, ktorý je mu široký, pretože ho zdedil po pánovi. Má veľký nos, hrubé pery a hoci vyzerá unavene v skutočnosti je tichý.
Jednou z vecí, ktorá mu robí radosť je čítanie. Nečíta preto, aby sa vzdelával a preto mu je jedno čo číta. Číta všetko od románov po učebnice. Jeho jednoducho fascinujú písmená a slová. On ani pravdepodobne nevedel o čom čítal.
„ Lebo jeho nadchýnalo nie to, o čom čítal, ale samo čítanie, čiže jasnejšie povedané to, že písmenká sa zakaždým spájajú do nejakého slova, ktorému zavše ani parom nerozumie.“22
Jeho neodmysliteľným znakom bol jeho pach, ktorý šíril všade okolo seba. Toto docielil hlavne tým, že spával oblečený a svoj kabát nosil neustále. Tento smrad sa nepáči ani Čičikovi a karhá ho za to často. Petruška na to vždy nehovorí nič a radšej sa pustí do roboty.
Selifan
Selifan je takisto nevoľník Čičikova, ale na rozdiel od Petrušku je kočiš. Je to úplne iná povaha ako Petruška. Rád sa zoznamuje s ľuďmi, ktorý sú vyššej triedy ako on. Známosti s nimi sú preňho dôležitejšie ako dlhoročné priateľstvá.
Ako každý sluha, samozrejme aj Petruška, si rád vypil. Ak sa, aj kvôli pitiu, previnil voči Čičikovi bol z toho nahnevaný a pokúšal sa mu nejako zavďačiť.
Druhý diel sa podstatne líši od prvého zložením postáv. Nájdeme tu ešte dostatok záporných postáv ale pribudli aj kladné. Tri kladné postavy, ktoré tu Gogoľ vložil sú takpovediac dokonalé. V tomto prípade to však, podľa mňa, bolo skôr na škodu.
Andrej Ivanovič Tentetikov
Mladý, tridsaťtriročný a slobodný statkár. Všeobecná mienka o ňom nebola príliš priaznivá.
Jeho dni boli stereotypné, jeden ako druhý. Ráno vstal a hodiny si pretieral oči. Nakoniec ale predsa len dokončil túto činnosť, umyl sa obliekol si župan a išiel sa naraňajkovať.
Po raňajkách si zobral čaj a dlho sedel pri okne. Potom sa vybral do pracovne, kde snoval plán na vyriešenie všetkých problémov Ruska. Ten však nepostúpil niekedy ani o krok. Nakoniec zobral knihu a čítal hu v kuse aj počas obeda. Čo robil potom do večere nevie nik. Nikdy ho nenapadlo ísť na prechádzku či sa pokochať výhľadom na dedinu. Bol to skrátka domased.
Ako dvanásťročný navštevoval triedu Alexandra Petroviča, ktorý bol tak dobrým učiteľom, že si ho Tentetikov vážil viac ako vlastných rodičov. Najdôležitejšie uňho boli vedomosti a príprava na život. Po čase ho však vymenil Fiodor Ivanovič u ktorého bola hlavná disciplína. Celé vyučovanie sa zmenilo a to značne zranilo Tentetikova. Bol veľmi ctižiadostivý a inteligentný, a mladosť ho príliš nezaujímala chcel zažiť skutočný život. Vďaka strýkovej protekcii dostal miesto prepisovača na ministerstve. Táto práca ho neuspokojovala a zdala sa mu príliš malicherná, ale jeho ctižiadosť ho donútila pracovať tvrdo. Neskôr si našiel priateľov pod ktorých vplyvom sa stal precitliveným a podráždeným. Vďaka tomu sa dostal do konfliktu s istým Lenicynom, ktorý bol u nadriadeného obľúbený. Raz sa s ním pochytil tak, že mu šéf prikázal, buď sa mu ospravedlniť alebo dať výpoveď. Tentetikov si pravdaže vybral to druhé. Po tomto sa rozhodol vziať do rúk to čo má, statok a nevoľnícke duše. Strýko ho prehováral, nech sa nezahrabe na dedine ale pre Tentetikova bola dedina miestom pokoja a oddychu. Spočiatku sa snažil starať o statok, dal ľuďom voľnosť, aby mohli pracovať viac na svojom. Tí sa mu za to, ale neodplatili a zašívali sa len, aby nemuseli robiť. Každý jeho pokus stroskotal. Chcel založiť školu a spravodlivo rozsudzovať spory, nič však nešlo podľa jeho predstáv. Zo začiatku mal na statku dosť návštev. Ich reči mu, ale pripadali príliš európsky uvoľnené a dal im najavo, že o ich návštevy nestojí.
Občas mu prišli noviny v ktorých objavil správu o svojich spolužiakoch, ktorý ho v postavení predbehli. Vtedy upadal do depresií a vyčítal sám sebe svoju nečinnosť.
Jedinou iskrou v jeho živote sa stala Ulinka. Zasiahla ho láska. Tá však vyprchala po tom čo sa pohádal s generálom. Obidvaja sú to tvrdohlavý ľudia. Tentetikov na začiatku ustupoval kvôli Ulinke. Neskôr to ale nedokázal a jeho hrdosť bola silnejšia ako láska. Čičikov mu v tom pomôže a on získa Ulinku za ženu.
Tentetikov bol dobrý človek s dostatkom ušľachtilých vlastností. Všetky však boli ubité jeho neustálou váhavosťou a samotou. Potreboval by človeka ako bol jeho učiteľ Petrovič, ktorý by ho vyburcoval, aby sa postavil na nohy.
Betriščev
Betriščev je generál, ktorý býva neďaleko Tentetikova. Žije na veľkej nohe a rád privíta každú návštevu. Návštevy ale neodpláca. Býval iba doma a čítaval.
V jeho povahe nájdeme plno dobrých vlastností, veľkorysosť, udatnosť, štedrosť, ale i mnoho zlých, ctižiadostivosť, samoľúbosť a malichernosť.
Nemal rád všetkých, ktorý ho služobne predstihli. Nadával na nich a tvrdil, že mu nesiahajú ani po členky. I vo vzdelaní to bolo tak. Rád sa vzdelával a podporoval v tom aj ostatných Neznášal, ale keď ho niekto rozumovo predstihol.
Spočiatku sa priatelil s Tentetikovom. Každá jeho návšteva končila vždy škriepkou. Dôvodom bolo, že generál neznáša keď mu niekto protirečí. Vyvyšoval sa nad ostatných a vždy sa správal veľmi generálsky. U ľudí vzbudzoval plachosť a úctu. Takýto pocit mal aj Čičikov po stretnutí s ním.
Tentetikova prijal po tom ako sa dozvedel, že píše dejiny generálov, čo mu imponovalo a už ho nepokladal až za takého hlupáka. Veľmi naňho zapôsobili aj Čičikove lichotivé slová na jeho osobu, ktoré tvrdil, že povedal Tentetikov.
V armáde mal vďaka svojej konfliktnej povahe mnoho nepríjemností, ktoré ho doviedli do výslužby. Vinu za to však nikdy nepripísal sebe ale ostatným.
Ulinka
Ulinka bola dcéra generála. Odmalička s o ňu starala anglická guvernantka, ktorá nevedela po rusky. Matka jej zomrela keď bola malá a otec na ňu nemal čas.
Vyzerala sviežo a mlado. Keď vošla do miestnosti všetko akoby sa rozjasnilo. Celá jej postava a črty tváre boli dokonalo súmerné.
Jej povaha je veľmi premenlivá. Často ju je možné vidieť ako odporuje otcovi. Vtedy každému pripadá ako rozmaznané dieťa. Ona sa v skutočnosti hnevá iba vtedy ak je na niekom vykonávaná krivda. Kvôli sebe sa nikdy s otcom nehádala a nechcela ospravedlňovať svoje chyby. Každému je vždy ochotná pomôcť. Do problémov ostatných sa vie vždy nadovšetko zanietiť.
„Keď sa dozviem, že niekto otvorene, všetkým na očiach robí podvody, ale nik ho za to ani najmenej neodsudzuje, neviem, čo by som urobila…vtedy sa hnevám, som zlá, áno zlá; myslím si, myslím…- len-len, že sa nerozplakala.” 23
Ku každému je úprimná a vždy hovorí to čo si myslí. Rozpráva rýchlo a prudko. Ľudia, ktorý neboli čestný sa v jej blízkosti necítili dobre. Naopak tí čo boli dobrý ale plachý sa v jej prítomnosti cítili príjemne a ľahko sa rozhovorili.
Ulinka je proste dokonalá, anjelsky krásna a dobrá. A to je aj dôvod, prečo sa do nej Tentetikov zamiloval.
Konstantin Fiodorovič Kostanžoglo
Kostanžoglo je statkár. Jeho statok je už na prvý pohľad dokonalý. Všetko má svoje miesto, všetko plní svoju úlohu. Hospodár nie je dobrý, ale priam dokonalí. Všetko mu ide tak ako má. V jeho dedine vládne blahobyt. Je ideálom ruského statkára. Vďaka svojim obchodným úspechom je najbohatším statkárom široko ďaleko. Úspešný je aj preto, že využije všetko, dokonca aj odpad.
„Les napríklad okrem toho, že je lesom, má aj na to, aby mu na určitom mieste dodal toľko a toľko vlahy poliam, toľko a toľko aby mu pohnojil opadaným lístím a toľko a toľko aby mu zatienil.”24
Jeho dom je stroho zariadený bez obrazov a fresiek. Prezrádza, že pán netrávi svoj život medzi štyrmi stenami ale na poliach. Kostanžoglo je štyridsaťročný čulý muž, počernej pleti. Nezáleží mu na tom, aby bol parádne oblečený. Mal tmavé prešedivelé vlasy a živé oči.
Kostanžoglo sa veľmi rozčuľuje kvôli Rusku a kritizuje zbytočné vzdelanie bez praxe a prehnanú osvetu. Vadí mu, že vzdelanci chcú vzdelávať sedliaka namiesto toho, aby ho prinútili poctivo pracovať. Zavrhuje všetkých vzdelancov a považuje roľníkov za najstatočnejšiu vrstvu. Všetky výmysly, ako tabak a cukor, pokladá za skazené a nevyrábal by ich ani keby na tom zarobil.
„Lebo stáročná skúsenosť dokazuje, že človek, ktorý obrába pôdu, je mravnejší, čistejší, šľachetnejší a lepší.”25
Jeho filozofiou je, že človek nemôže zbohatnúť rýchlo. Musí tvrdo pracovať a začať od nuly, aby bol úspešný. Toto radí aj Čičikovi. Ten je jeho hospodárením unesený a pýta si od neho rady. Koškariov mu navrhne, aby kúpil statok od Chlobujeva.
Pre koškariova je život na dedine tým pravým vzrušením. Vkladá do statku všetku svoju snahu a umenie. Nemá rád mesto a rád mesto a mešťanov. Človek by mal podľa neho kráčať ruka v ruke s prírodou.
Postava Kostanžogla je príkladný statkár a podnikateľ. Jeho rady sú prvotriedne a aplikovateľné i dnes. Gogoľ do neho vložil svoju ilúziu dokonalého systému. Od všetkých statkárov sa podstatne líši a jeho statok je úspešný hlavne jeho zásluhou.
Koškariov
Koškariov je statkár a plukovník, ktorý je presvedčený, že je ho dedina funguje dokonalo. Ona je na prvý pohľad zdanlivo dokonalo usporiadaná, avšak v skutočnosti je neproduktívna.
Jedinou jeho snahou je donútiť svojich nevoľníkov, aby sa vzdelávali. Je mu jedno, že to na poli potrebovať nebudú. Je presvedčený, že i oblečenie robí človeka múdrejším. Preto trvá na to, aby ženy nosili šnurovačky a muži nemecké nohavice.
„Bol ochotný staviť hlavu, že ak by len polovici ruského sedliactva obliekli nemecké nohavice, hneď by sa zvýšilo vzdelanie, rozprúdil by sa obchod a v Rusku by nastúpil zlatý vek ľudstva.” 26
Koškariova môžeme pokojne nazvať fanatikom a to kvôli jeho prehnaným vyžadovaním organizácie. Na všetko má svoje nezmyselné administratívne zásady. V jeho dedine musí byť
všetko oficiálne. Nájdeme tam plno budov so zlatými nápismi, ako Sklad poľnohospodárskeho náradia, Hlavná učtáreň a Roľnícky výbor.
Všetky tieto úradné miesta, ale existujú iba naoko. V skutočnosti sú neustále zavreté. Koškariov je však presvedčený, že všetko funguje skvele. Žiadosť si uňho musí podať aj návšteva, aby dostala ovos pre kone.
„Vedel, že mu je škoda vypriahať, lebo o krmu pre kone by musel žiadať písomne a rozhodnutie, aby im ovos vydali, by prišlo až na druhý deň.”27
Koškariov privedie do zúrivosti aj Čičikova. Najskôr ho nechá vybavovať žiadosť na kúpu mŕtvych duší a potom mu úradne oznámi, že žiadnych nevoľníkov nemôže predať, lebo je jeho statok v hypotéke.

Afanasij Vasilievič Murazov
Murazov vystupuje v druhom diele iba veľmi málo. Jeho dôležitosť, ale spočíva v tom, že je to kladná postava.
Je to v prvom rade dobrý hospodár. Začínal z nuly a teraz je milionárom. Spravuje mnoho statkov a do čoho investuje peniaze z toho niečo získa. Všetko čo má pravdaže nadobudol čestnou cestou a nikdy neprekročil zákon. Pochvalne sa o ňom vyjadruje aj Kostanžoglo:
„To je človek, ktorý vie spravovať nielen svoj veľkostatok, ale stačil by na celý štát. Byť tak hlavou štátu, ihneď ho vymenujem za ministra financií.”28
Ale Murazov nie je iba dobrý hospodár, ale hlavne čistý človek. Rád pomáha ľudom a jeho pomoc je nezištná. Chce pomôcť i Chlobujevovi. Nechce však, aby pokračoval v živote, ktorý viedol ale aby začal odznova a čestne. Pre Murazova je čestnosť veľmi dôležitá. I napriek tomu, ale neodsudzuje zlých ľudí a chápe ich.
Pomôže sčasti aj Čičikovi dostať sa z vezenia. Neodsudzuje ani jeho, tak, ako neodsudzuje nikdy nikoho. Čičikov si ho nadovšetko váži. Cení si na ňom nielen šikovnosť v podnikaní, ale aj jeho dobrotu a čestnosť.

Rozbor a problémy diela

admin — Sat, 11 Sep 2010 15:51:02 +0000

Túžba po peniazoch
Skoro každá postava románu túži po peniazoch. Peniaze sú najspoľahlivejším cieľom ako sa dostať na výslnie. Je to aj chyba ostatných, že majetnosť človeka zatemní ich mysle a je v ich očiach zrazu dokonalí.
Všade naokolo ľudí je plno prepychu. Každý chce ukázať, že na to má. To je jedným z dôvodov takejto posadnutosti peniazmi. Každý chce mať okrem uznania a postavenia aj plno prepychu a to všetko peniaze poskytujú.
„Čo má človek robiť, keď je na svete toľko lákavých vecí! Aj prepychové reštaurácie so závratnými cenami, aj maškarné plesy, zábavy a tancovačky s cigánkami! Ako sa môže človek zdržať, keď všetci okolo robia to isté, okrem toho je to aj v móde, tak sa teda odriekni. Človek si nemôže donekonečna všetko len odopierať. Veď je iba človek, a nie boh.” 29
Sobakevič nie je výnimkou a peniaze chce získať aj pri predaji mŕtvych nevoľníkov. Je kvôli peniazom aj veľmi nenásytný a pýta peniaze, ktoré nie sú primerané. Hlavná postava Čičikov je taktiež pod vplyvom peňazí. Má rád prepychové veci, ktoré si bez peňazí nemôže dovoliť a tak sa všemožne snaží získať ich.
Čičikov chce nadobudnúť peniaze spôsobom, ktorý je hlavne rýchly. To sa mu ale nikdy nemôže podariť. I keď rýchlo nadobudne peniaze, rýchlo ich i stratí. Nikto kto sa snaží rýchlo zbohatnúť nie je úspešný a v tomto je jedno z Gogoľových posolstiev. Jeho názor na túto vec je vyjadrený v postave Kostanžogla. Ten je presvedčený, že človek musí začať zarábať od nuly a pomaly, aby mohol byť v budúcnosti bohatý. A jemu sa to aj darí, pretože jeho imanie je veľké.
V Mŕtvych dušiach nie sú iba postavy túžiace po peniazoch. Výnimkou sú Manilov, Murazov a Kostanžoglo. Tieto postavy nerobia veci len kvôli peniazom a často sú pre nich dôležité aj iné hodnoty, ako priateľstvo či dobro Ruska.
Skúposť
Skúposť je u postáv diela podnietená hlavne túžbou po peniazoch. Nachádza sa tu v rôznych podobách od malej až po neuveriteľne veľkú, dostatočne zveličenú.
U Sobakeviča je skúposť malá. Neštíti sa minúť peniaze, ale nikdy ich nemíňa na nepotrebné veci. Ak sa jedná o veci bežnej potreby minie na ne dostatok peňazí v rámci ich užitočnej stránky. Skúposť sa uňho prejavuje ak ide o veci, ktoré majú dekoratívnu funkciu. Na tých šetrí mnoho a častokrát o ne nedbá vôbec.
Táto neušľachtilá vlastnosť neobišla ani Čičikova. U neho je ale v zvláštnej forme. Keď začína zarábať a šetriť peniaze, a nemá ich nazvyš je skúpi. Táto skúposť ho prenasleduje až do chvíle keď si je istý, že má dosť na míňanie a prepychový život. V tej chvíli by nikto nepovedal, že toto je človek, ktorý nedal ani groš na pomoc svojmu obľúbenému učiteľovi.
Najhoršou formou skúposti trpí Pľuškin. Jeho postava je celá len o skúposti. Často je táto vlastnosť prepracovaná až do najväčšej karikatúry. Jeho skúposť je taká veľká, že mu zatemňuje mozog. Namiesto toho aby na tom niečo získal oveľa viac stráca.
Jedným príkladom je obchodovanie. Kvôli tomu, aby neprerobil a nepredal za lacno sa nakoniec s obchodníkmi vôbec nedohodne a všetok tovar mu hnije v skladoch. Toto najvyššie štádium skúposti vedie k záhube nielen jeho samého ale aj všetkých nevoľníkov a celú dedinu.
„Treba povedať, že podobný zjav je v Rusku ojedinelý, lebo tu každý skôr rozhadzuje, než by si uťahoval opasok.” 30
Skorumpovanosť
Skorumpovanosť sa prejavuje hlavne v meste a na úradoch. Svoj podiel má na tom aj túžba po peniazoch. Ľudia by najradšej zhŕňali peniaze iba na svoju kôpku, prípadne doprajú aj svojim známym a priateľom. Neštítia sa ani obrať chudobných na úkor seba.
„Napríklad založíme nejaký dobročinný spolok pre chudobných a každý naň prispeje pomerne veľkou sumou; vzápätí však na počesť tohto chvályhodného činu usporiadame banket, kde sa majú osláviť všetci významní mestskí hodnostári, a to si pochopiteľne, vyžiada polovicu všetkých príspevkov. Za druhú polovicu sa pre výbor prenajmú krásne miestnosti s kúrením a vrátnikmi, takže na podporu chudobných zvýši dovedna päť a pol rubľa, aj to sa výbor nevie nijako dohodnúť, ako tento peniaz rozdeliť, lebo každý odporúča nejakú svoju kmotru.” 31
Vo vtedajšej ruskej spoločnosti nie je ľahké nájsť si miesto bez nejakej známosti. Nezáležalo na tom ako tvrdo, poctivo a kvalitne človek pracoval. Hlavné bolo, že ste mali známosti čo na najvyššom poste. Jednou z postáv, ktoré toto nadovšetko využívali bol Čičikov. Nemožno mu odoprieť, že sa snažil, avšak mnoho zamestnaní získal pomocou lichoteniu a známostiam.
Tak ako nájsť si prácu je jednoduchšie pomocou známych i vybaviť úradné záležitosti. Ak poznáte nejakého úradníka alebo vysokopostavenú osobu všetko ide odrazu ľahšie ako predtým.
Kapitalizmus
Kapitalizmus je v počiatočnom vývoji, takže má mnoho nedostatkov. Prejavuje sa hlavne v mestách a na úradoch mnohými podvodmi. Sprievodným znakom je aj skorumpovanosť. Jedným z hlavných aktérov je Čičikov a mestský hodnostári a úradníci.
Kapitalizmus dáva príležitosť k vývoju úplatkárstva. Bez podplácania sa v tej dobe nedalo vybaviť nič. Príkladom je Čičikov, ktorý podpláca i berie úplatky. Úplatky bral už ako úradník a pracovník na colnici. Rozdiel medzi ním a ostatnými úplatkárskymi postavami je Čičikova schopnosť tváriť sa, že úplatok nezoberie, ale v skutočnosti berie viac ako ostatní. Na jeho prácu sa ľudia môžu spoľahnúť, pretože všetko vybaví. V uplácaní sa Čičikov aktivizuje aj na druhej strane a často dáva úplatky. I pri obyčajnom prepise mŕtvych duší ma tendenciu podplácať. Vtedy mu však pomôžu styky.
Okrem úplatkárstva boli v podnikoch bežné aj iné špekulácie, podvody a finančné čachry. Kapitalizmus bol v tejto dobe, vo svojich počiatkoch, veľmi slabý. Vďaka tomuto sa ľuďom naskytla príležitosť zbierať peniaze na svoju stranu.
Gogoľ ukázal v Mŕtvych dušiach kapitalizmus v jeho zlej stránke a v jeho nie príliš ružových začiatkoch. Svoje názory vložil do postavy Kostanžogla. Táto postava je silne protikapitalistická rovnako ako Gogoľ.
Nevoľníctvo
Nevoľníctvo je veľkým problémom hlavne pre Rusko a škodí jeho rozvoju. Gogoľovi išlo najmä o rozvoj Ruska a nevoľníctvo bolo veľkou prekážkou. Nevoľníctvo je v príbehu všade prítomné, hlavne kvôli veľkému množstvu postáv statkárov.
Nevoľnícky systém je príliš zastaralý a v mnohom kríva. Nevoľníci patria statkárom, sú ich majetkom a nemajú slobodu. Ľudia nepracujú tak dôkladne a efektívne preto toho, kto ich vlastní. Keďže ich práca nie je efektívna, ani statok efektívne nenapreduje a Rusko stagnuje.
Dôkazom sú krachujúce statky Pľuškina, Nozdriova a Chlebovcova. Tento systém už nefunguje ako v minulosti a statkári sa s tým nevedia vysporiadať a dať to do poriadku.
Alkoholizmus a kartárstvo
Tak ako v iných krajinách aj v Rusku je rozšírený pitie a kartárstvo. Ľudia tu pijú z rovnakých dôvodov ako inde, kvôli zábave či utápaniu žiaľu. Rusom to ale neprináša nijakú inšpiráciu ale naopak po tom nie sú schopný činu a všetko sa obmedzuje len na plány.
„Ktovie prečo je to tak, ale asi sme už taký národ. Vždy sa vydaria iba tie schôdzky, ktoré sa zvolajú, aby si členovia vypili a zabavili sa, napríklad nejaký spolok alebo kasíno podľa nemeckého vzoru.” 32
Kartárstvo nie je také vážne ako alkoholizmus, ale pre mnohých dôvodom prečo sa nevenovať zmysluplnejšej činnosti.
„Práca si naozaj vyžadovala veľké sústredenie: vyberal totiž z niekoľkých desiatok kartových kompletov jeden, ale taký výrazný, aby sa naň vždy mohol spoľahnúť ako na najlepšieho priateľa.”33
Postavou u ktorej je pitie a kartárstvo najviac viditeľné je Nozdriov. Tieto zlozvyky sú preňho zmyslom jeho života.
Neschopnosť reálneho činu
Jedným z problémov prečo Rusko stagnuje je neschopnosť ľudí niečo s tým spraviť. Niektoré postavy majú síce dobré plány a úmysly to je však všetko. Manilov a Tentetikov patria medzi nich. Majú veľké plány na to ako pozdvihnúť Rusko, ale nie sú schopný ich zrealizovať.
Mnohý sa do svojich plánov aj často pustia, ale v tomto prípade to skončí tu. Nikto totiž nie je schopný dokončiť čo začal.
„Ciel má krásny, ale aj tak neprinesie osoh. Možno je to preto, lebo veríme, že hlavné je začať, a hneť sa uspokojíme, ako keby sme urobili všetko.”34
Mŕtve duše
Mŕtve duše sú nevoľníci, ktorý sú síce mŕtvy, ale sú stále zapísaný ak živý a teda sú majetkom statkára. Takže sa s nimi môže naďalej obchodovať. A z tohto dôvodu ich vykupuje Čičikov, aby ich následne mohol dať do hypotéky a získať z nich omnoho viac peňazí ako do nich vložil. Pojem mŕtve duše má však okrem prvého významu aj skrytý.
Mŕtve duše predstavujú statkárov, ktorý si žijú svoj život. Avšak ich život je v skutočnosti iba bezcenným divadlom. Nemajú nejaký zmysel a sú iba živými mŕtvolami.
Výnimkou z početnej skupiny pre Rusko nepotrebných statkárov je Kostanžoglo. Celé je to v skutočnosti kritika ostatných, okrem neho, ktorý nerobia nič pre Rusko a sú na svete zbytočne.

Kompozícia diela

admin — Sat, 11 Sep 2010 15:50:32 +0000

Dielo Mŕtve duše žánrovo zaraďujeme medzi šibalský alebo pikareskný román. Zobrazuje putovanie a dobrodružstvá hlavného hrdinu – picarra. Hlavný hrdina Čičikov mal prechádzať z „pekla“ prvého dielu „očistcom“ druhého dielu do „raja“ sľubovaného v dieli treťom tak, ako to bolo v Aligiériho Božskej komédii. K tretiemu dielu však nikdy ani nepristúpil.
Gogoľ sám nazval svoje dielo poémou, pretože doňho povkladal celý rad autorských odbočení a lyrických zložiek, ktoré nemajú veľký súvis s dejom. Táto skutočnosť tiež zapríčinila, že dej románu má veľmi pomalý spád. Dej je vytvorený ako systém udalostí, vybudovaných na vzájomných vzťahoch postáv.
Skutočnosť je zobrazená objektívne a pravdivo, no už samotný výraz „poéma“ podčiarkuje, že autor sa odkláňa od obyčajných románových foriem a výsledkom je forma s vysokou básnickou stavbou.
Narozdiel od Dostojevského alebo Tolstoja, Gogoľ ešte nepoužíva podrobnú duševnú analýzu či psychologický vývoj svojich hrdinov. Spravidla ich privádza do textu už hotových a takmer všetko, čo o nich chce povedať, povie opisom ich zovňajšku, prostredníctvom ich chovania a jednania. Prevláda nepriama charakteristika, postavy sú nositeľmi typických, často krát zveličených vlastností.
Román Mŕtve duše má dva diely. Najmä prvý diel bol prijatý s nadšením ako satira na dobové pomery. Prvý diel sa ďalej člení na jedenásť kapitol, z druhého dielu sa zachovali štyri kompletné kapitoly a zo zvyšku rukopisu sa zachovali len časti.

Jazykový štýl

admin — Sat, 11 Sep 2010 15:50:05 +0000

Jazykový štýl je zväčša hovorový, zrozumiteľný všetkým vrstvám. Výnimkou sú lyrické odbočenia alebo digresie, v ktorých sa stretávame s pátosom
a jazykovými prostriedkami básnika. Epitetá, prirovnania, personifikácie, metafory, aj básnické otázky.
„Otvorené a pusté a rovné je všetko v tebe; ako bodky, ako značky nebadane čupia v rovinách tvoje nevysoké mestá: nič nezalichotí očiam, nič ich neočarí. Ale aká to nepochopiteľná, tajná sila priťahuje k tebe? Prečo počuť a prečo neumĺka v ušiach tvoja clivá pieseň, čo sa nesie celou tvojou šírkou a dĺžkou, od mora k moru?“ 35
Svoje jazykové bohatstvo čerpal Gogoľ z najrozmanitejších zdrojov. Ruské
a ukrajinské nárečia, jazyk obyvateľov mesta aj vidieka, jazyk úradný aj úradnícky, rôzne žargóny a vulgarizmy. Porekadlá a vtipné príslovia ešte viac obohacujú štýl autorovho vyjadrovania.
Príbeh sa skladá z monológov a hlavne dialógov, čiže používa priamu reč. Medzi tieto je poprepletaná reč autora, ktorý slúži ako rozprávač. Do deja vsúva myšlienky, ktorými chce poskytnúť čitateľovi, ale je jasné, že postavy by ich neboli nikdy schopné. Všetko je väčšinou v súvetiach.
Gogoľ používa opisy(aj umelecké), úvahy(autora i postáv). Jazyk je veľmi široký od vulgarizmov (Nozdriov), typického sedliackeho jazyka(Sobakevič) až po jazyk vyššej vrstvy(Ulinka s otcom).

Zoznam citovanej literatury

admin — Sat, 11 Sep 2010 15:49:36 +0000

Honzík, Jiří: Ruská klasická literature. Praha, Nakladatelství Svoboda 1977, s.155.
Doc. Phdr. Pospíšil, Ivo: Panoráma ruské literatury. Boskovice, Albert 1995, s.136
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.219
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.78
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.233
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.233
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.90
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.24
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.25
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.25
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.29
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.92
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.93
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.95
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.96
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.114
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.116
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.117
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.44
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.51
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.20
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.282
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.298
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.310
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.303
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.307
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.229
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.316
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.338
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.117
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.193
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.193
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.203
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.193
Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984, s.193

Bibliografia

admin — Sat, 11 Sep 2010 15:48:57 +0000

Gogoľ, Nikolaj Vasilievič: Mŕtve duše. Bratislava, Tatran 1984
Honzík, Jiří: Ruská klasická literature. Praha, Nakladatelství Svoboda 1977
Doc. Phdr. Pospíšil, Ivo: Panoráma ruské literatury. Boskovice, Albert 1995
Autorský kolektív: Slovník ruských spisovatelů. Praha, Lidové nakladatelství 1978

Vlastný názor

admin — Sat, 11 Sep 2010 15:48:25 +0000

Mŕtve duše sa mi páčili aj keď som od tohto tajomného názvu očakával niečo viac vzrušujúcejšie. Viac sa mi páčil prvý diel, ale to asi preto že druhému som nepochopil keďže tam bolo stále niečo vynechané. Veľmi sa mi páčil hlavný hrdina svojou vynaliezavosťou a aj tým že nebol dokonalý. Uchvátil ma tým akú fintu vymyslel, no skrátka to bola šikulka. Najlepšou časťou diela bolo vždy, keď sa statkára pýtal na mŕtve duše pretože ste nevedeli aká bude jeho reakcia. Dielo perfektne opisuje rozličné ľudské charaktery. Na tomto diele sa mi ale nepáčili veľmi dlhé opisy, tie boli fakt hrozné. Celkovo však môžem dielo hodnotiť pozitívne, pretože my ukázalo aj iný typ literatúry ako ten dnešný.

Nikolaj Vasiljevič Gogoľ

admin — Wed, 08 Sep 2010 19:48:38 +0000

Gogoľ, ktorý je považovaný za vynikajúceho spisovateľa 30. až 40. rokov devätnásteho storočia, sa narodil 20.3. 1809 na ukrajinskej usadlosti Soročinec neďaleko mesta Mirhorod. Keď sa narodil volal sa Nikolaj Janovskij, neskôr začal používať meno Gogoľ, ktoré používal už jeho dedo, aby zdôraznil kozácky pôvod. Pochádzal z rodiny stredných statkárov. Jeho otec bol spisovateľom a divadelníkom. Matka bola hlboko veriaca, ale veľmi nepraktická žena, ktorá po smrti manžela len veľmi ťažko udržiavala statok.
Gogoľ absolvoval dvojročné napolo súkromné vzdelanie v Poltave. Neskôr študoval v rokoch 1821-1828 na vcelku dobrom gymnáziu v Nežine. Nemal síce nadpriemerné študijné výsledky, ale už v tomto období sa uňho prejavoval literárny i herecký talent a pomýšľal na verejne prospešnú právnickú činnosť.
Tomuto sa chcel venovať i po príchode do Petrohradu ako dvadsaťročný. V tom istom roku napísal, pod pseudonymom V. Alov, sentimentálnu idylu
Gans Kjuchelgarten, ktorá zožala veľký neúspech. Po tomto bol Gogoľ natoľko zahanbený, že vykúpil všetky nepredané výtlačky a zničil ich.
V Petrohrade nemohol nájsť žiadne miesto,tak sa pokúsil o útek, možno až do Ameriky, ktorý však skončil v Nemecku. Po návrate pracoval istý čas (1829-1831) ako úradník v ekonomickom inštitúte kde sa rozpadali jeho naivné predstavy o pomoci vlasti v tejto oblasti. Neúspechom sa končia i jeho divadelné snahy. Pracoval aj ako dejepisár na dievčenskej škole.
Zlom pre Gogoľa nastal po zoznámení s Puškinom. Ten mu poradil, aby napísal niečo z prostredia, ktoré mu je dobre známe, ukrajinský vidiek. A tak vznikli v rokoch 1831-32 jeho prvé poviedky
Večery na laze neďaleko Dikaňky, ktoré boli na prvotinu neobvykle zrelé. Toto dielo ani nie sú poviedky v pravom zmysle slova, ale krátke prózičky o historkách rozprávaných sedliakmi schádzajúcimi sa u včelára. Včelár tu vystupuje ako sprostredkovateľ medzi autorom a čitateľom, ktorý uvádza každý diel predhovorom, navodzuje dialóg a priamo i nepriamo komentuje jednotlivé príbehy. V celej knihe sa dostáva do popredia predstava aktívneho a múdreho ľudového spoločenstva v ktorom sa odrážajú duchovné a mravné hodnoty. Večery signalizujú záujem vtedajšej doby o život a mravy prostého ľudu neskazeného mestskou spoločnosťou.
Po úspechu tejto knihy vydal Gogoľ ďalšie poviedky s názvom
Mirhorod, ktoré boli autorom charakterizované ako pokračovanie Večerov. Autor tu už nepoužil rozprávača, ale príbehy rozpráva sám buď neutrálne alebo občas sám vstupuje do deja. V tomto diele sa prejavila na poviedkach hlavne rôznorodosť Gogoľovho talentu.
Pomoc priateľov a literárne úspechy mu umožnili, aby sa od roku 1833 venoval vedeckej činnosti a v roku 1834 dokonca nastúpil ako docent všeobecných dejín na petrohradskú univerzitu. Na tomto mieste vydržal iba rok a to hlavne kvôli svojej podivínskej a ťažko prispôsobivej povahe. Od tejto doby sa stáva voľným spisovateľom.
V cykle
Petrohradské poviedky (Peterburské poviedky) rozpráva o životoch nenápadných ľudí, túžiacich niečo dosiahnúť. Tri z týchto poviedok, Nevská trieda, Bláznove zápisky a Podobizeň, vyšli roku 1835 v knihe Arabesky. Poviedka Nos bola vydaná o rok neskôr a jeho najznámejšia malá próza Plášť až roku 1842. Vo všetkých týchto poviedkach je Petrohrad zobrazený, ako križovatka osudov hrdinov, ktorí prežívajú vlny smútku a nepochopenia.
Nevská trieda predstavuje kontrast medzi snom a skutočnosťou. Prelínajú sa tu dva milostné príbehy. Jeden z nich je tragický, kde je hlavným hrdinom maliar Piskareto a druhý komický o poručíkovi Pirogovi. Ani jeden z nich nakoniec neskončí so svojou láskou. Rozdiel je ale v ich pohľade na vec. Piskareto nezvládne stret s poznaním, že jeho vyvolená je prostitútka a pomocou drog o nej v snoch blúzni. Jeho osud sa končí smrťou. Naopak Pirog je po neúspechu so svojou vyvolenou pripravený hľadať nové rozptýlenia na večierkoch.
Poviedku
Podobizeň Gogoľ po naliehaní Belinského prerobil. Rozdiel bol hlavne v tom, že v prvom vydaní je maliar Čartkov posadnutý démonom. V prerobenej verzii podľahol moci peňazí.
Najviac vyostril rozpor človeka a sveta v
Bláznových zápiskoch. Celé dielo je štylizované do denných zápiskov úradníka Popriščina. Jeho platonická láska k prednostovej dcére a zistenie, že dáva prednosť bohatšej partii, ho privedie k bláznovstvu. Vo svojich bláznivých predstavách si najskôr myslí, že počuje rozhovory dvoch feniek a nakoniec sa považuje za španielskeho kráľa. Komickosť týchto situácii končí vo chvíli keď si v blázinci uvedomuje kto je a upadá do samodeštruktývnych myšlienok.

„Mesiac urobil nejaký chromý stolár a ako vidíte, ten idiot nemal o Mesiacoch ani šajnu. Vzal si kreozotový povraz a trochu dreveného oleja a to urobilo taký strašný zápach po celej Zemi, že ste si museli držať nos. Druhý dôvod, prečo je Mesiac tak nežne okrúhly je to, že ľudia na ňom už nemohli žiť a tak jediné čo tam žije, sú nosy. Preto ani svoje nosy nemôžeme vidieť – sú všetky na Mesiaci.“ ₂
Grotesknú podobu má novela
Nos. Hlavný hrdina, prisťahovalec Kovaljov, prichádza do Petrohradu, aby si našiel bohatú nevestu a zaradil sa tak do vyššej spoločnosti. Jedného dňa sa zobúdza bez nosa a uvedomuje si aký spoločenský úpadok to preňho bude znamenať. Jeho nos si zatiaľ chodí po Petrohrade a získava vyššie postavenie o akom sa kedy Kovaljovy mohlo snívať. Nereaguje na jeho prosby, aby sa vrátil až sa jedného dňa opäť objaví na jeho tvári. Celý príbeh je poprepletaný mnohými anekdotami, skryto na niečo poukazujúcimi, kvôli možnej cenzúre.
V
Plášti, poslednej z poviedok je hlavným hrdinom nešťastný Akakij Akakilevič Bašmačkin. Je to malý úradník, ktorý si za posledné peniaze kúpi drahú pušku. Jeho nešťastie nastane vo chvíli keď ju stratí. Po tejto rane osudu začne Bašmačkin upadať do depresií a núdza ho prinúti ukradnúť plášť. Je odsúdený a na koniec zomiera. V príbehu je jasne badateľná kritika systému a bezmocnosť človeka.
K Petrohradským poviedkam býva obvykle priraďovaná aj krátka próza
Kočiarik(1835-1836), i keď sa neodohráva v Petrohrade, ale na vidieku. Bola inšpirovaná, tak ako väčšina jeho poviedok, historkou jedného z jeho známych. Rozpráva o chválenkárskom statkárovi, ktorý pozval dôstojníkov pozrieť si jeho nový luxusný koč. Po tom, ako sa opil pravdaže na všetko zabudol. Keď uvidí prichádzať svojich hostí narýchlo sa v spodnom prádle skryje do koča. Tam ho, ale na nešťastie objavia jeho hostia. Dej tohto Gogoľovho diela je síce nenáročný, avšak popretkávaný kritikou na šľachtu i dôstojníkov. Vo všetkých Gogoľových drobných prózach môžeme nájsť spoločné črty. Príbehy sa vždy odohrávali v Rusku a vystupovali v nich obyčajní ľudia na rôznych spoločenských stupňoch. Svoje postavy opisoval veľmi dôkladne, ale hlavne fyzicky.
Gogoľ patril v tridsiatich rokoch medzi uznávaných autorov a priatelil sa s mnohými slávnymi hercami a spisovateľmi ako napríklad s Puškinom, ktorý mu poskytol námet na mnoho diel. Bol hlboko veriaci a roku 1844 podnikol cestu do “svätej zeme“.
Jednou zo sfér Gogoľovej tvorby boli aj drámy. Medzi ne patrili aj diela, ako
Rád svätého Vladimíra tretieho stupňa a Dramatické zlomky a jednotlivé aktovky.
Jeho prvou dokončenou celovečernou hrou bol
Revízor. Táto jeho najlepšia komédia bola napísaná roku 1835 a predvedená o rok neskôr v Petrohrade a potom v Moskve. Komédia pobavila istú časť publika, avšak druhá ju odsúdila. Táto príliš ostro satirická komédia pobúrila tých, ktorých sa týkala, mestských predstaviteľov. Kritizuje tu ich hrabivosť a úplatkárstvo. Celá komédia je o skorumpovanosti a všemožnej snahe získať vyššie postavenie. Taktiež tu môžeme vidieť, že strach z možného odhalenia je taký silný, že sa človek nechá vydierať i bezvýznamnými ľuďmi. Hlavnou postavou je policajný direktor Skvoznik Dmuchanovskij, ktorý sa domnieva, že obyčajný pomocník Chlestakov je revízor. Jemu táto úloha neprekáža a pomaly sa do nej vžíva a svojim suverénnym vystupovaním si získa celé mesto. Celá lož prepukne po jeho odchode a príchode pravého revízora. Vystupuje tu mnoho postáv, každá z nich je individuálnou osobnosťou. Po kritike tohto diela odchádza prestrašený a rozhorčený za hranice, kde pobudol viac než desaťročie. Pobudol na viacerých miestach, vo Francúzku, Švajčiarsku a Nemecku, ale hlavne v Ríme kde v pokoji tvorí.
Druhou Gogoľovou celovečernou drámou bola
Ženba. Prvá nedokončená verzia vyšla už v roku 1833, avšak konečnú postavu dostala až o deväť rokov neskôr. Prvá premiéra sa uskutočnila v Petrohrade, tá ale nebola úspešná. Hra sa dočkala úspechu o rok neskôr v Moskve. Dej sa točí okolo nie najmladšej kupcovej dcéry, Agáty Tichonovnej, túžiacej po svadbe. Záujem o ňu a hlavne o jej majetok prejavuje naraz päť pytačov. Kvôli postavám, ktoré nie sú ani pekné ani múdre vyznievajú celé pytačky dosť trápne. Agáta sa nakoniec rozhodne pre šľachtica Kočkareva. Ten však zo strachu, že stratí pohodlie vyskakuje z okna. Ženba je oveľa viac ako Revízor “komédiou mravov“. Komediálny ráz tejto hry Gogoľ dosahuje situačnou a jazykovou komikou.
V roku 1842 uverejnil lyrický útvar s názvom
Rím, ktorý je veľkou odbočkou od jeho štýlu. Vyslovil v ňom svoje okúzlenie noblesou Ríma.
V tomto období sa Gogoľ nemohol zbaviť melanchólie, pocitu samoty a smútku za Ruskom. Negatívne pocity uňho prevládali i na začiatku 40. rokov a to hlavne kvôli neúspechom na poly osobnom a pocitu nedostatku inšpirácie. Nepokoj u neho spôsobilo aj kolísanie medzi konzervatívnymi a pokrokovými názormi. Dúfal, že mu pomôže púť do Jeruzalema. Na tejto púti stretol fanatického kňaza a ten ho presvedčil, že jeho diela sú hriešne. Toto spôsobilo, že nedopísal druhý diel Mŕtvych duší.
V roku 1848 sa vrátil do Ruska. Tu pokračuje jeho neschopnosť vytvoriť nejaké literárne dielo a čím ďalej tým viac upadá do depresií a myšlienok, že všetky jeho diela boli len rúhaním sa bohu. Posledné roky svojho života prežil v Moskve, Petrohrade a Odese v záplave svojich pobožných myšlienok, ktoré občas prešli až do blúznivých stavov. Počas jedného z týchto stavov spálil skoro celý rukopis druhého dielu Mŕtvych duší. Na následky očisty, hladovaním, zomrel 4.marca 1852 v Moskve. Neskôr sa o jeho smrti viedli dohady a padol dokonca aj názor, že bol pochovaný zaživa.
Gogoľov život a názory sú plné rôznych dohadov a legiend. Všetko to pramenilo aj z jeho tajuplných výrokov v rôznych článkoch, dielach a korešpondencii. Zvláštny bol aj jeho vzťah k ženám a k Rusku, ktorý mu spôsoboval najväčšiu bolesť. Údajne jeho potlačovaná homosexualita bola jedným z dôvodov jeho kajania.
Úroveň jeho prác často nedosahovala priemer, ale napísal aj mnoho diel vďaka ktorým sa zaradil medzi svetových klasikov. Toto spôsobovalo návaly úspechov a neskôr neúspechov čo sa odrazilo aj na jeho duševnom nepokoji.